Ako tanky nahradili kone

„V tej blikajúcej bledosti to vyzeralo ako veľký a neohrabaný čierny hmyz, hmyz veľkosti obrneného krížnika, plaziaci sa šikmo do prvej línie zákopov a strieľajúci z otvorov na boku.“ (H. G. Wells, The Land Ironclads, 1903)

Pozemné armády väčšiny štátov sa od začiatku skladali z troch hlavných zložiek – z pechoty, z jazdy a z delostrelectva. Delostrelectvo až do vynálezu pušného prachu zastupovali rôzne metacie a vrhacie stroje (katapulty, balisty a pod.). Podstatu a význam pechoty netreba bližšie rozoberať. Preraziť rady nepriateľa alebo ho obchvátiť bolo starosťou jazdy. Tá sa  podľa svojich hlavných a vzájomne odlišných úloh časom rozdelila na dve vetvy. Prioritou ľahkej jazdy bol prieskum, vysunutá ochrana, rôzne doplnkové služby (napr. zásobovanie), ale aj prenasledovanie porazeného a utekajúceho protivníka. Hlavnou úlohou ťažkej jazdy v bitke bolo prerazenie nepriateľskej línie. Boli to predovšetkým zložky ťažkej jazdy – od starovekých katafraktov, cez rytierov stredoveku, až po napoleonských kyrysníkov, ktoré pod vplyvom historického, a zvlášť technologického vývoja vyústili do nasadenia tanku v prvej svetovej vojne.

Ak odhliadneme od nasadenia starovekých bojových vozov a slonov, ktoré do istej miery predznamenávajú neskoršie použitie tankov, jeden z prvých skutočne pozoruhodných návrhov na útočné obrnené vozidlo sa objavil na začiatku novoveku. Jeho autorom bol Leonardo da Vinci. V Britskom múzeu sa nachádza jeho nákres z obdobia okolo roku 1500, ktorý predstavuje moderne vyzerajúci vojnový stroj pohybujúci sa na štyroch kolesách s delami ježiacimi sa okolo celého obvodu konštrukcie kužeľovitého tvaru.

Z konca 16. stor. pochádza ďalší zaujímavý návrh od významného škótskeho matematika Johna Napiera. Pri skúškach svojho ťažko opancierovaného „kovového kolesového voza“ na jednej veľkej pláni v Škótsku sa mu vraj dokonca podarilo „zničiť značne veľký počet stád dobytka a oviec, ktoré sa nachádzali vo vzdialenosti pol míle od ostatných... a niektoré aj celú míľu.“

V roku 1878 časopisecky vyšiel prorocký článok plukovníka C. B. Brackenburyho s názvom Ironclad Field Artillery (Obrnené poľné delostrelectvo). Brackenbury v ňom rozvinul revolučnú myšlienku, že delostrelectvo by malo byť používané ako útočná sila a pod ochranou panciera by malo postupovať na nepriateľa. Spojili by sa tak navzájom tri dôležité prvky – paľba, pohyb a ochrana. Výsledný morálny účinok takéhoto postupu by bol zároveň väčší ako počet obetí spôsobený samotnou delostreľbou. Jeho myšlienky sa zatiaľ najsilnejšie priblížili konceptu neskoršieho tanku. Už chýbal iba posledný diel skladačky – vhodný mechanický pohon. Parný stroj, ktorý mal v tom čase za sebou vyše storočnicu existencie, bol obmedzený dopravnými zákonmi, a neexistoval žiadny vhodný motor použiteľný pre obrnené vozidlo. To sa však ešte do konca 19. stor. zmenilo vynálezom spaľovacieho motora.

Použitie pásov

Na prelome 19. a 20. stor. sa tak mohlo svetu predstaviť viacero typov obrnených automobilov vyzbrojených guľometmi. Objavili sa na nich dokonca i otočné veže. Ich problémom však bolo, že sa mohli pohybovať iba po upravených cestách, a do terénu boli nevhodné. Nezávisle sa aj pre tento problém našlo riešenie, ktorého použiteľnosť pre obrnené stroje si však kompetentní uvedomili až oveľa neskôr. Anglická firma Richard Hornsby & Sons vyvinula na začiatku 20. stor. pásy predovšetkým pre potreby poľnohospodárskych strojov. Britské ministerstvo vojny síce zakúpilo a úspešne otestovalo jeden takýto stroj, nebolo však ochotné poskytnúť ďalšiu finančnú podporu, a tak sa zrod tanku na nejaký čas oddialil.

V decembri 1903 publikoval britský spisovateľ H. G. Wells svoj krátky príbeh The Land Ironclads (Pozemní obrnenci) v mesačníku The Strand Magazine. Opisuje v ňom mechanicky sa pohybujúce obrnené stroje s dĺžkou 30 metrov a s početnou posádkou, ktoré sa zúčastňujú prebiehajúceho fiktívneho vojenského konfliktu. Aj týmto príbehom Wells potvrdil svoju povesť „proroka budúcnosti“, a napriek istým technickým odlišnostiam dokonale predpovedal nasadenie tankov v blížiacej sa veľkej svetovej vojne.

Tá vypukla o dekádu neskôr. Po počiatočnom manévrovom období, ktoré trvalo len niekoľko mesiacov, v nej na západnom fronte proti sebe v patovej situácii ustrnuli miliónové nepriateľské armády, zakopané na svojich pozíciách a neschopné pohybu vpred či vzad. Svojimi hrôzami a množstvom ľudských obetí (straty sa najskôr dôkladne evidovali, neskôr už len odhadovali) mala táto vojna prekonať všetko, čo ľudstvo dovtedy zažilo. Bojové pole ovládli delá a guľomety a obidve strany proti sebe len zúfalo vŕšili vojnový a ľudský materiál.

Jeden z prvých ľudí, ktorý si uvedomil, že problém prekonania ostnatého drôtu, zákopov a guľometov by mohlo vyriešiť obrnené pásové vozidlo, bol podplukovník E. D. Swinton. Pôsobil vo Francúzsku ako zvláštny vojenský korešpondent, a  preto mal nad vecou istý nadhľad. Jeho myšlienka síce nenašla na britskom ministerstve vojny veľké pochopenie, avšak Winston Churchill (vtedajší prvý lord admirality, teda minister námorníctva) sa preň nadchol a na jeho popud vznikol výbor pre pozemné plavidlá. Ani námorníctvo však projekt nedotiahlo do konca. Aj vďaka neutíchajúcej Swintonovej aktivite záujem znovu prejavilo ministerstvo vojny. Výbor pre pozemné plavidlá sa transformoval na spoločnú námornú a armádnu organizáciu. Teraz už len zostávalo technicky vyriešiť spojenie pásového traktora a obrneného automobilu.

O to sa postarali predovšetkým dvaja muži – major W. G. Wilson a W. Tritton, ktorí najskôr spoločne a neskôr nezávisle od seba vyvinuli niekoľko skúšobných strojov. Prvý kompletný prototyp tanku v dejinách uzrel svetlo sveta v lete 1915. Vážil 16,5 tony a poháňal ho šesťvalcový motor Daimler s výkonom 105 konských síl, umožňujúci rýchlosť 6 km/h. Je známy aj pod menom „Little Willie“, odvodeným od posmešnej prezývky nemeckého korunného princa Wilhelma, a dodnes je uchovávaný ako jeden z najcennejších exponátov zbierky bovingtonského tankového múzea. Jeho skúšky v septembri 1915, ktorých sa zúčastnil aj kráľ Juraj V., sa však skončili len miernym úspechom, pretože stroj nemal veľmi dobrú stabilitu. Ešte do konca toho istého roka postavil Wilson nový stroj a práve ten sa stal prvým bojovým tankom histórie.

Nové vozidlo malo tvar kosoštvorca a pásy obiehali okolo celého obvodu na obidvoch stranách. K zadnej časti mal pripojený stabilizačný pár kolies. Výzbroj pozostávala z dvoch rýchlopalných šesťlibrových (57 mm) kanónov zasadených vo veľkých barbetách na obidvoch stranách korby. Na korbe boli umiestnené dve pevné veže, jedna vpredu a druhá vzadu. V prednej sedel veliteľ a vodič, medzi nimi bol umiestnený jeden guľomet, ďalší bol v zadnej veži. Stroj mal štyri vstupy – po jednom na zadnej strane obidvoch barbiet, jeden v zadnej časti trupu a prielez v hornej časti. Posádku tvorilo celkom 8 mužov (okrem spomenutých aj štyria delostrelci a dvaja muži pri riadiacich pákach). Bolo to rozmerné vozidlo – 2,5 m vysoké, 8 m dlhé (bez zadného páru kolies),  s váhou okolo 28 ton. Pancier dosahoval hrúbku až do 12 mm a dobre ho chránil proti šrapnelom a guľometným strelám. Vozidlo dokázalo prekonať 3,5 m široký zákop a vyšplhať sa cez 1,4 m vysokú prekážku. Určitý problém predstavoval jeho názov. Z dôvodu utajenia zbrane pred nepriateľom, ako aj z dôvodu podobnosti tvaru nového vozidla a benzínovej nádrže (angl. „tank“) jedného známeho motocykla, padol výber práve na názov tank. Modernému človeku môže prvý tank pripadať ťažkopádne a neohrabane, bol to však technický zázrak. Neskorší generál Fuller, vizionár tankovej taktiky, ho opísal ako „elegantný stroj s krásnymi líniami“. Uvedomoval si však hlavne jeho historický význam, keď napísal, že tank je vlastne „obrnený mechanický kôň“.

Tank vstupuje do vojny

1. júla 1916 vyrazili po mohutnej, sedem dní trvajúcej delostreleckej príprave britské jednotky do útoku na nemecké pozície na rieke Somme. Začala sa jedna z najväčších a najkrvavejších bitiek prvej svetovej vojny. Spojenecké velenie rozhodlo, že práve tu nasadí svoju novú, zatiaľ tajnú zbraň. Začiatkom septembra sa vo Francúzsku nachádzalo už 50 britských tankov. Taktika ich nasadenia bola viac než opatrná a ich predpokladaný úspech viac ako nejednoznačný. Swinton, ktorý sa najviac zaslúžil o vznik tanku a mal na starosti aj formovanie a výcvik tankových jednotiek, napísal k využitiu tankov zvláštne memorandum. Jedným z hlavných problémov bolo, že bežiaca pechota sa pohybovala rýchlejšie ako tank, ktorý ju mal podporovať. Tanky mali preto vyraziť skôr a pešiaci ich mali nasledovať, až keď sa tanky ocitli tesne pred nepriateľskými pozíciami.

Pred nemeckými vojakmi sa 15. septembra z hmlistého ranného oparu vynorili rachotiace obludy, ktorým streľba z pušiek a guľometov zdanlivo nič nerobila. Pomaly sa posúvali dopredu a  pritom nepretržite pálili z kanónov a z guľometov. Za nimi postupovala britská pechota, ktorá hrozivé železné monštrá pred sebou sledovala s nemenším napätím. Nemci však prepadli panike predčasne. Zo štyridsiatich deviatich britských tankov, ktoré sa zúčastnili celej operácie, sedem ani nedorazilo na východiskovú pozíciu. Z ostatných štyridsiatich dvoch sa deväť pokazilo, päť uviazlo v priekope, deväť zaostalo ďaleko za pechotou (tam však aspoň „čistili“ priestor) a len deväť zvyšných dokázalo splniť úlohu, doraziť k cieľu pred vlastnou pechotou a spôsobiť nepriateľovi nejaké straty. Výsledok historicky prvého bojového nasadenia tankov tak rozhodne nemožno považovať za veľmi slávny. Briti a Francúzi boli isto trochu sklamaní a Nemci zďaleka nie tak vydesení, ako sa po vojne tvrdilo.

Bitka pri Cambrai

O rok neskôr, v novembri 1917, však tanky konečne dostali poriadnu príležitosť dokázať svoj význam. Počas bitky na Somme tanky operovali osamotene a v malom množstve, pri Cambrai (mestečko na rieke) však Briti nasadili tri tankové brigády, čiže vyše štyristo tankov.

20. novembra o 6.00 hod. ráno vyrazili britské tanky do útoku. Uprostred, v ich čele, sa presne v štýle stredovekej obrnenej jazdy viezol na svojom veliteľskom tanku s menom „Hilda“ veliteľ útoku generál Elles. Útoku nepredchádzalo zvyčajné delostrelecké ostreľovanie a na nemecké pozície sa dážď dymových granátov zniesol až v čase tesne predchádzajúcom tankovému útoku. Skôr než sa Nemci stihli spamätať, dorazili k ich obrannej línii prvé britské tanky, prekonali drôtené prekážky, dopredu pozhadzovali pripravené mohutné otepi chrastia (tie viezli pripevnené na korbách),  čím prekryli nepriateľské zákopy. Prvou líniou prešli takmer bez zastavenia a neohrozene sa valili ďalej. Zdalo sa nemožné britský útok zastaviť a nemecké vrchné velenie začalo uvažovať o všeobecnom ústupe. Ekvilibrium zákopovej vojny bolo konečne narušené. Briti však pre taký veľký úspech nemali pripravené žiadne tankové ani pešie zálohy. Mali síce obrovskú masu jazdcov, ktorí snáď mohli, poslednýkrát v histórii, rozhodnúť o výsledku bitky a možno aj vojny, vinou nepružného velenia a hlúpych rozkazov z vyšších miest však bola táto jedinečná príležitosť premárnená. Sila útoku tak deň za dňom slabla, Nemci stiahli posily a už 30. novembra začali silný protiútok. Na jeho zastavení a stabilizovaní frontovej línie sa opäť podieľali tanky. Napriek konečnému strategickému neúspechu v bitke pri Cambrai sa tanky osvedčili ako účinná obrnená pohyblivá zbraň a  nemalým dielom (ofenzíva pri Amiens, august – september 1918) prispeli tiež ku koncu vojny.

Aj keď do prvej svetovej vojny zasiahli aj iné ako britské tanky (napr. francúzske ľahké Renaulty či nemecké neohrabané tridsaťtonové kolosy A7V), najvýraznejšou mierou sa presadili práve britskí obrnenci, a boli to tiež britskí vojenskí myslitelia (Swinton, a hlavne Fuller), ktorí správne odhadli význam a presadzovali nasadenie tejto novej zbrane. Je preto veľkým paradoxom, že práve v Británii vývoj tankovej zbrane po skončení prvej svetovej vojny ustrnul.

Najväčšie ponaučenie si do nadchádzajúceho, ešte väčšieho svetového vojnového konfliktu zobrali porazení, t. j. Nemci.  Ich tanky a tanková taktika v ňom, žiaľ, mali dosiahnuť skutočne monumentálny úspech. To, čo sa pomerne skromne začalo na zabahnených poliach západného frontu prvej svetovej vojny, pokračovalo v epických rozmeroch východného frontu, v púšťach severnej Afriky či v tropických podmienkach tichomorských ostrovov za druhej svetovej vojny. Tanky sa stali jednou z najvýraznejších a najvýznamnejších zbraní 20. storočia a svoj význam nestrácajú ani na bojiskách súčasnosti.

Zdroj: http://www.historyweb.sk

10 najlepších tankov druhej svetovej vojny

Vojenská technika prešla počas druhej svetovej vojny obrovským skokom vo vývoji. Nevyhol sa ani tankom, ktoré získali nezastupiteľné miesto na bojisku. Ktoré z nich však boli tie skutočne najlepšie? Na túto otázku zrejme neexistuje úplne objektívna odpoveď. Napriek tomu sme po dôkladnom zvážení zostavili rebríček desiatich najlepších. Pri každom type sme brali do úvahy jeho nesporné kvality, ale aj faktory, ktoré jeho úspešnosť limitovali – a medzi ne patria aj okolnosti, za akých boli nasadené.

1. miesto: T-34

Ak si položíme otázku, ktorý tank vyhral druhú svetovú vojnu, odpoveď je jednoznačná: sovietsky T-34. To by samo osebe stačilo na prvenstvo v rebríčku bez toho, aby sme museli niečo dodávať. Poďme sa naň však pozrieť bližšie.

Keď ho v roku 1940 zavádzali do služby, bol najmodernejším tankom na svete. Až na to, že o ňom svet v tej dobe ani netušil...

Mal výrazne zošikmený pancier, ktorý lepšie odolával zásahom, jednoduchú konštrukciu, výkonný dieselový motor a silnú výzbroj v podobe 76 mm kanóna. Charakteristickým prvkom boli aj široké pásy, ktoré znižovali tlak na pôdu, a tým zlepšovali priechodnosť v teréne.

Nečudo, že T-34 bol v lete 1941 na začiatku operácie Barbarossa pre Nemcov veľmi nepríjemným prekvapením. Na ich veľké šťastie však trpel ešte detskými chorobami – najmä prevodovky sa často kazili a vzduchové filtre boli mimoriadne nekvalitné. Navyše sovietski tankisti boli v tom čase len slabo vycvičení. Mnohé T-34 tak v roku 1941 vyradili skôr poruchy ako nepriateľ.

Nevýhodou bola aj malá veža, do ktorej sa zmestila len dvojčlenná posádka. Veliteľ a strelec v jednej osobe tak bol v boji preťažený. Nemci vo svojich tankoch uprednostňovali trojmiestne veže s nabíjačom, strelcom a veliteľom tanku, ktorí si mohli lepšie podeliť jednotlivé úlohy.

Napriek všetkým nedostatkom dokázali viacerí tankisti na T-34 účinne bojovať od samého začiatku vojny. Spomeňme toho najúspešnejšieho – Dmitrij Lavrinenko zničil od júna do decembra 1941 52 nemeckých tankov. Zahynul 18. 12. 1941 pri mínometnom prepade, keď bol mimo svojho tanku. Počet jeho víťazstiev do konca vojny žiadny spojenecký tankista neprekonal.

T-34, samozrejme, neostal na úrovni roku 1941. Už verzia so 76 mm kanónom mala postupne niekoľko typov veží. Na konci roku 1943 sa objavila výrazne upravená verzia s 85 mm kanónom, ktorá mala novú väčšiu vežu s trojčlennou posádkou. Tá mohla opäť konkurovať novším nemeckým tankom.

Čo však bolo najväčšou výhodou T-34, bol ich počet. Jednoduchá konštrukcia (ale aj továrne ležiace mimo dosahu nepriateľa) umožňovala rýchlu masovú výrobu, ktorá nakoniec do konca vojny dala viac ako 34 000 kusov T-34/76 a 19 000 kusov T-34/85. Spolu tak do konca vojny vzniklo v Európe viac ako 53 000 tankov T-34.

Všetkých nemeckých tankov, samohybných diel a stíhačov tankov vzniklo dokopy okolo 50 000. Samotný T-34 tak prekonáva celú nemeckú produkciu obrnených bojových vozidiel.

2. miesto: M4 Sherman

S počtom 50 000 kusov vyrobených počas vojny je americký Sherman druhý v poradí hneď za T-34. Aj v našom rebríčku skončil druhý.

Podobne ako T-34, ani Shermanu sa počtom vyrobených kusov nemôže rovnať žiadny nemecký typ (o talianskych a japonských nehovoriac). A hoci ho novšie nemecké typy kvalitatívne prekonávali, dobrou taktikou, výraznou početnou prevahou a dobrou delostreleckou a leteckou podporou (o ktorej Nemci mohli len snívať) dokázali spojeneckí tankisti prikloniť misky víťazstva na svoju stranu.

Zámerne hovoríme o spojeneckých, nie o amerických tankistoch. Vyše 17 000 vyrobených Shermanov totiž používali Briti, 4 000 mala sovietska armáda a ďalšie mali napríklad Francúzi alebo Číňania. Briti boli dokonca prví, ktorí ich bojovo nasadili. Tristo Shermanov dostali akurát včas, aby im pomohli vyhrať v bitke o el-Alamejn. V Afrike sa prvé verzie Shermanov so 75 mm kanónom vyrovnali nemeckým PzKpfw III a IV. S ťažkými Tigrami sa, samozrejme, merať nemohli.

Pre plánovanú inváziu do Európy vyvstala potreba Shermany modernizovať, aby sa mohli postaviť novším nemeckým typom. Úplne nové typy tankov Američania nechceli zaviesť, aby to nenarušilo výrobu a dodávky. Preto v prvom rade vylepšili výzbroj. Američania začali používať väčšie veže so 76 mm kanónom s dlhšou hlavňou, a tým aj s vyššou úsťovou rýchlosťou strely a s vyššou prieraznosťou. Briti namontovali do tanku Sherman svoj vynikajúci 17-librový kanón, ktorý mal ešte lepšie vlastnosti. Takéto tanky sa nazývali Firefly a dokázali si poradiť aj s Tigrom.

Na Shermanoch bojovalo aj najväčšie americké tankové eso Lafayette Pool, ktorý vo Francúzsku zničil 12 nemeckých tankov a 258 ďalších vozidiel vrátane obrnených transportérov a samohybných diel. Jeho príbeh dokumentuje úspechy i neúspechy Shermanov. Postupne bojoval na troch tankoch tohto typu a všetky mu zničili. Dvakrát vyviazol bez úhony, v treťom prípade prišiel po zásahu z nemeckého 88 mm kanóna o nohu a vojna sa pre neho skončila.

Kanaďan Sydney Valpy Radley-Walters zničil so Shermanom Firefly 18 nemeckých tankov a je tak najúspešnejším esom západných Spojencov.

3. miesto: PzKpfw V Panther

Nemecký tank Panzerkampfwagen V by vo vyrovnanom stretnutí jeden na jedného mal vysoké šance poraziť T-34 i Sherman, ktoré obsadili prvé dve priečky. Pantherov však postavili len okolo 6 tisíc, čo sa s počtami jeho spojeneckých súperov nedá porovnávať. Navyše sa objavil relatívne neskoro, až v roku 1943. Pri prvom bojovom nasadení v bitke o Kursk trpel detskými chorobami a poruchy vyradili veľké množstvo tankov, rovnako ako v prípade T-34 dva roky predtým. A to je práve kameň úrazu hodnotenia Panthera – mal síce výrazne zošikmený pancier, dobré jazdné vlastnosti a kvalitnú výzbroj, ale T-34 mal tieto vlastnosti už o dva roky skôr.

Samozrejme, kanón Panthera bol po dvoch rokoch podstatne lepší ako kanón tanku T-34/76. Mal kaliber 75 mm, ale dĺžku hlavne až 70 ráží, čo sa prejavilo na vysokej úsťovej rýchlosti. Znamená to, že hlaveň bola dlhá 70 x 75 mm, čiže 5,25 m.

Je zaujímavé, že Sovieti Panther často radili do kategórie ťažkých tankov. S hmotnosťou 45 ton bol o 13 ton ťažší ako T-34/85 a o 15 ton ťažší ako Sherman.

PzKpfw V Panther bojoval až do konca vojny v čoraz horších podmienkach – Nemci museli ustupovať, vzdušná prevaha Spojencov rástla, problémy s dodávkami paliva sa stupňovali, klesala kvalita výcviku posádok i kvalita ocele použitej na pancier.

Napriek všetkým problémom ostával Panther až do konca vojny hrozivým protivníkom. Ponúkal tiež spomedzi nemeckých tankov najlepší pomer ceny a výkonu (bol iba o niečo drahší ako PzKpfw IV).

Najúspešnejším tankistom na Pantheroch bol Ernst Barkmann, ktorému sa prisudzuje 82 víťazstiev nad spojeneckými tankami na východnom i na západnom fronte. Pre objektivitu treba uviesť, že aj jeho tank bol niekoľkokrát zničený a on bol pritom zranený, ale dožil sa konca vojny.

4. miesto: PzKpfw VI B Tiger II

Nemecký ťažký tank na prvý pohľad predbehol svoju dobu. Mal moderné účelné tvary s mohutným pancierom a so silnou výzbrojou v podobe 88 mm kanóna s dĺžkou hlavne 71 ráží. Určite by sa nestratil ani 10 rokov po vojne. Prečo teda nie je na prvom mieste? Odpoveďou je číslo 490, čiže celkový počet vyrobených tankov tohto typu. V druhej svetovej vojne bolo 490 tankov, akokoľvek kvalitných, iba kvapkou v mori, ktorá nijako nemohla ovplyvniť jej výsledok.

Navyše aj taký kvalitný tank mal svoje nedostatky. Na svoju hmotnosť 70 ton mal príliš slabý motor a vysokú spotrebu. Tá výrazne limitovala jeho účinnosť v čase, keď sa situácia s dodávkami paliva v nemeckej armáde neustále zhoršovala.

Posádky však stroj, nazývaný aj Königstiger (Kráľovský tiger), obľubovali, pretože poskytoval kvalitnú ochranu (čelo trupu malo 150 mm hrubý pancier, čelo veže až 180 mm) a aj napriek nepriaznivým podmienkam s ním do konca vojny dosahovali celý rad víťazstiev. Jeho kanón dokázal na vzdialenosť 500 m preraziť 217 mm pancier, na vzdialenosť 1500 m prerážal ešte stále vynikajúcich 171 mm. Ako sme však už napísali, bola to iba kvapka v mori.

V súvislosti s Tigrom II treba spomenúť aj Kurta Knispela, najúspešnejšie tankové eso všetkých čias. Väčšinu zo svojich 168 víťazstiev získal práve na ňom. Na začiatku operácie Barbarossa slúžil na PzKpfw IV a za dva roky dosiahol 12 víťazstiev. Na začiatku roku 1943 sa preškolil na Tiger, s ktorým bojoval pri Kursku. Neskôr slúžil na Tigroch II na západnom a opäť na východnom fronte. Zomrel na samom konci vojny 28. apríla 1945 na južnej Morave v poľnej nemocnici po zranení v boji.

5. miesto: PzKpfw VI Tiger

S menom tanku Tiger sa zrejme niekedy stretol aj človek, ktorý sa o históriu druhej svetovej vojny vôbec nezaujíma. Je to prosto legenda, jednoznačne najznámejší nemecký tank. Objavuje sa takmer v každom filme, v každých spomienkach veteránov. Až má niekedy človek pocit, že to bol pomaly najrozšírenejší nemecký tank a vyrábal sa v tisícových sériách. Za tri roky ich však vzniklo iba 1350.

Najväčším problémom Tigra bola totiž jeho náročná výroba – náročná na čas, na počet robotníkov, na materiál i na peniaze. Udáva sa, že za cenu jedného Tigra sa mohli vyrobiť dva tanky Panther, tri stíhačky Messerschmitt Bf 109 alebo štyri samohybné delá StuG III. Otázkou (i keď hypotetickou) tak ostáva, či by väčší prínos pre nemecké vojnové úsilie neznamenalo 2700 Pantherov, 4050 Bf 109 alebo 5400 StuG III.

Keď sa však prvé kusy Tigra objavili na fronte v roku 1942, znamenalo to pre protivníka šok. Ťažký tank úplne novej koncepcie prakticky nemal súpera. Čelný pancier korby bol hrubý 100 mm, čelo veže malo 120 mm. Posádky ho zvykli v tom čase nazývať životnou poistkou, pretože odolával väčšine vtedajších zbraní. Jeho 88 mm kanón s dĺžkou hlavne 56 ráží si hravo poradil so všetkými nepriateľskými tankami. Kráľom bojiska bol Tiger ešte aj po väčšinu roku 1943, v ďalšom roku už Spojenci na východnom aj na západnom fronte vo väčšej miere nasadzovali nové, výkonnejšie kanóny, pre ktoré už nebol takým ťažkým orieškom.

Nedostatkom Tigra bol, podobne ako pri iných nemeckých ťažších tankoch, jeho motor. Na hmotnosť 60 ton bol príliš slabý. Navyše stredný tank Panther, ktorý bol menej náročný na výrobu, sa ukázal porovnateľne účinný. Keď sa objavil dokonalejší Tiger II, produkcia prvého Tigra sa v auguste 1944 skončila.

S Tigrom je spojená aj kariéra jedného z najznámejších nemeckých tankistov, Michaela Wittmanna. Na východnom i na západnom fronte zničil 138 nepriateľských tankov. Pri akcii vo Villers-Bocage v Normandii 13. júna 1944 sám zničil okolo 14 britských tankov a 15 obrnených transportérov. Šťastena ho opustila 8. augusta 1944, keď zahynul aj s celou posádkou. Okolnosti jeho smrti nie sú presne známe, s najväčšou pravdepodobnosťou jeho Tiger zničili Shermany Firefly.

6. miesto: IS-2

Moderný sovietsky ťažký tank vznikol v roku 1943 ako náhrada za stroje KV. Písmená v jeho názve znamenajú meno sovietskeho vodcu (Iosif Stalin). Prvýkrát sa na fronte objavili v apríli 1944 a spolu ich vyrobili necelých 3500. K tomu je možné prirátať ešte zhruba stovku tankov IS-1, ktoré boli prakticky rovnaké, ale niesli slabší kanón kalibru 85 mm.

Tank IS-2 mal pancier dosahujúci maximálnu hrúbku 120 mm, výzbroj tvoril mohutný kanón kalibru 122 mm. Jeho vlastnosti však neboli až také dobré, ako v prípade 88 mm kanóna Tigra II. Na vzdialenosť 1 km dokázal preraziť „iba“ 150 mm hrubý pancier. Mal však podstatne vyššiu hmotnosť a účinnosť výbušného granátu. To súvisí so sovietskou filozofiou tankovej vojny. Kým nemecké ťažké tanky boli určené na boj so strojmi protivníka, úlohou sovietskych ťažkých tankov bolo vytvárať prielomy v silno opevnených pozíciách nepriateľa. Na boj s obrnencami boli určené stíhače tankov a masy stredných tankov. Preto boli priority, čo sa týka hlavnej výzbroje IS-2, iné.

Zaujímavé je, že hmotnosť IS-2 bola 46 ton, čo je prakticky rovnaká hodnota ako pri nemeckom strednom tanku Panther. Konštruktéri sa oproti KV poučili a šetrili hmotnosť, kde sa dalo.

V boji sa IS-2 osvedčil ako odolné vozidlo, mal však dva nedostatky. Prvým bola malá zásoba munície. Granátov kalibru 122 mm sa do tanku zmestilo iba 28 kusov (Tiger II viezol až 86 granátov) a navyše boli rozdelené na dve časti. To znižovalo rýchlosť nabíjania, a tým aj rýchlosť streľby na maximálne 2 – 3 rany za minútu. Druhou nevýhodou bola absencia vlastného poklopu pre vodiča. Ten musel v prípade zásahu tanku vyliezť von zo svojho miesta cez vežu, čo znižovalo jeho šance na záchranu.

7. miesto: PzKpfw IV

Najpočetnejší nemecký tank PzKpfw IV nebol žiadnou prelomovou konštrukciou. Jeho podvozok s listovými pružinami dokonca predstavoval krok späť v porovnaní s modernejšími podvozkami s torznými tyčami. Miesto v rebríčku si zabezpečil najmä spoľahlivou službou počas celej vojny.

Úlohou tohto stredného tanku bola pôvodne podpora pechoty. Bol vyzbrojený 75 mm kanónom s krátkou hlavňou (iba 24 ráží), ktorý mal síce účinné výbušné granáty, ale jeho vlastnosti v boji s obrnenou technikou neboli nijako oslnivé.

Na boj s tankami mal slúžiť PzKpfw III. Potom čo sa na východnom fronte objavili nové typy výrazne odolnejších tankov, vyvstala potreba prezbrojenia. Do menšieho PzKpfw III sa však väčší kanón nedal namontovať. Pre PzKpfw IV to znamenalo novú prioritu – boj proti tankom. Dostal nový 75 mm kanón s dĺžkou hlavne 43 ráží a neskôr až 48 ráží. Neskoršie verzie mali ešte prídavný pancier okolo veže i bokov korby (tzv. Schürzen), ktorý výrazne zmenil ich siluetu. V tejto podobe dokázal stále držať krok so strednými tankami protivníka.

Pôvodných verzií A až F s krátkym kanónom vzniklo okolo 1100. Neskorších verzií G až J s dlhým kanónom postavili okolo 7400.

Čo je na tomto tanku mimoriadne, je veľký počet špecializovaných vozidiel, ktoré na jeho podvozku vznikli. Boli to samohybné útočné delá StuG IV a Brummbär, niekoľko verzií stíhača tankov Jagdpanzer IV, stíhače tankov Nashorn, protilietadlové tanky Möbelwagen, Wirbelwind, Ostwind a Kugelblitz a samohybné húfnice Hummel. Celkový počet tankov PzKpfw IV i vozidiel, ktoré vznikli na jeho podvozku, sa pohybuje okolo 13 500.

8. miesto: KV-1

Keď v lete 1941 zaútočili Nemci na Sovietsky zväz, boli ťažké tanky KV jedným z nepríjemných prekvapení, ktoré tam na nich čakali. Pomenované boli po poprednom sovietskom politikovi Klimentovi Vorošilovi. Tieto stroje v tom čase nemali nikde vo svete obdobu. Mali relatívne silnú výzbroj i mohutný pancier – ten dosahoval pri rôznych verziách maximálnu hrúbku 75 až 90 mm.

Ťažké tanky odolávali bežným nemeckým kanónom kalibru 37 mm a 50 mm. Väčšinou si s nimi poradili až ťažké kanóny FlaK kalibru 88 mm. Stroje KV však trpeli častými poruchami, na ktorých sa podieľali aj neskúsené posádky. Poruchovosť najmä prevodovky a spojky sa nikdy nepodarilo úplne odstrániť, a tak sovietski tankisti trávili veľa času opravami alebo vyťahovaním uviaznutých strojov. Preto nikdy neboli veľmi obľúbené.

Keď si k tomu prirátame, že vo veži niesli rovnaký 76 mm kanón ako prvé verzie T-34, tak netrvalo dlho a sovietske velenie si uvedomilo, že ich úlohy môžu s podobnou účinnosťou plniť aj omnoho lacnejšie stredné tanky. V roku 1943 sa preto ich výroba zastavila. Nahradili ich silnejšie a modernejšie stroje IS-2, ktoré sme si už predstavili. Spolu vzniklo okolo 4700 tankov KV-1.

9. miesto: Churchill

Typický predstaviteľ britskej konštrukčnej školy – silný pancier, ale nijak výnimočná výzbroj. Prvé verzie mali maximálnu hrúbku panciera 102 mm, ale vo veži mali iba dvojlibrový kanón kalibru 40 mm. To je na taký ťažký tank (38 ton) smiešne málo. Až neskôr dostal 57 mm kanón a verzie Mk.VI a VII niesli 75 mm kanón, ktorý bol už predsa len účinnejší. Verzie Mk.V a VIII zas niesli 95 mm húfnicu.

Verzie Mk. VII a VIII tiež dostali silnejší pancier (maximálna hrúbka až 152 mm), čo z nich robilo mimoriadne odolné tanky. Vďaka tomu ich posádky obľubovali. A hoci vyzerali neohrabane (a často sa to o nich aj píše), opak bol pravdou. Výnimočné boli najmä ich výkony pri jazde do svahu. V Tunisku sa v bitke o Longstop Hill dokázali tri Churchilly vyšplhať na 540 metrov vysoký kopec so strmými kamennými svahmi a zlikvidovať tam nemecké pozície, ktoré blokovali ďalší postup. Nemci pritom pokladali tamojší terén pre tanky za nepriechodný.

Na slabšiu výzbroj Churchilla sa treba pozerať s vedomím, že to bol v prvom rade tank na podporu pechoty. To však neznamená, že si nevedel poradiť s obrnencami protivníka. Na svedomí má napríklad prvý Tiger vyradený v tankovom súboji v Afrike i prvý Panther zničený západnými Spojencami v Taliansku.

Vďaka svojim rozmerom a stabilite bol vhodnou základňou pre špecializované tanky – napr. mostné, odmínovacie alebo ženijné, ktoré odpaľovali silné nálože na ničenie prekážok a opevnení. Tieto tanky vrátane plameňometných verzií sa uplatnili pri vylodení v Normandii.

Všetkých verzií vyrobili spolu viac ako sedemtisíc.

10. miesto: PzKpfw 38(t)

Pôvodne sme sem chceli zaradiť stredný tank PzKpfw III. Ten tvoril do roku 1942 základ výzbroje nemeckých tankových síl, a hoci jeho produkciu v roku 1943 ukončili, až do konca vojny sa na jeho podvozku vyrábalo úspešné samohybné útočné delo StuG III – s 10 600 kusmi najpočetnejší typ nemeckého obrneného bojového vozidla.

Zo symbolických dôvodov sme však na koniec rebríčka zaradili PzKpfw 38(t) – ľahký tank, ktorý by sa nemohol postaviť žiadnemu z doteraz uvádzaných strojov. Kategória ľahkých tankov však bola v prvej polovici svetového konfliktu veľmi rozšírená a toto je najlepší ľahký tank vojny.

Tento typ vznikol v pražskej továrni ČKD, ale československá armáda ho nestihla zaradiť do výzbroje. Po obsadení Čiech a Moravy a po vzniku Protektorátu sa stal vítanou posilou Wehrmachtu.

Väčšina ľahkých tankov mala svoje slabiny. Sovietske typy T-26 a BT boli relatívne dobre vyzbrojené, ale mali slabučký pancier, iba 15 až 20 mm. Nemecký PzKpfw II mal slabú výzbroj, iba 20 mm kanón. Francúzske stroje Renault R35 a Hotchkiss H35 výrazne limitovala ich jednomiestna veža. Veliteľ tanku bol totiž v boji mimoriadne preťažený.

PzKpfw 38(t) však kombinoval kvalitné jazdné vlastnosti (mal dobrý podvozok a motor) s pomerne dobrým pancierom (až 50 mm pri neskorších verziách) a s primeranou výzbrojou (kanón kalibru 37 mm bol akýmsi štandardom ľahkých tankov).

Jeho zaradenie do rebríčka však nie je len symbolické, má aj svoje realistické dôvody. Hoci sa tank ako taký prestal vyrábať v roku 1942, na jeho kvalitnom podvozku vznikla celá plejáda vozidiel – tri typy stíhačov tankov Marder, dva typy samohybných húfnic Grille, prieskumný tank Aufklärungspanzer 38, protilietadlový tank Flakpanzer 38, ale hlavne moderný stíhač tankov Hetzer.

Ľahkých tankov vyrobili 2500, ale vozidiel na ich podvozku vzniklo ďalších 4000.

O jeho kvalitách svedčí aj to, že s jeho predĺženým a rozšíreným podvozkom pod označením PzKpfw 38(d) sa počítalo pre všetky vozidlá ľahkých i stredných kategórií pri plánovanom zjednotení a zjednodušení výroby v Nemecku. Tieto plány zhatil koniec vojny.

Zdroj: http://www.historyweb.sk

10 najhorších tankov druhej svetovej vojny

Predstavili si 10 najlepších tankov druhej svetovej vojny. Samozrejme, nie všetky obrnence na bojiskách excelovali. Teraz si predstavíme 10 najhorších tankov, ktoré sa do druhej svetovej vojny aktívne zapojili. To znamená, že si nebudeme všímať rôzne nepodarené prototypy, ale tanky, ktoré sa aj napriek zjavným nedostatkom vyrábali v sériách – a to niekedy aj tisícových!

1. miesto: T-35

Viacvežové tanky boli v medzivojnovom období v móde. Experimentovali s nimi v Británii, vo Francúzsku, v Japonsku i v Nemecku. Viac veží malo teoreticky poskytovať výhodu pri ostreľovaní niekoľkých cieľov súčasne.

Do „dokonalosti“ túto kategóriu doviedli v Sovietskom zväze, kde sériovo vyrábali trojvežové stredné tanky T-28 a v rokoch 1933 až 1938 postavili 61 päťvežových ťažkých tankov T-35. Boli to skutočné monštrá dlhé takmer 10 metrov, vysoké tri a pol metra a vážiace 52 ton. Výzbroj tvoril krátkohlavňový kanón kalibru 76 mm, dva kanóny kalibru 45 mm a 5 až 7 guľometov.

Silno vyzbrojené kolosy vyzerali na vojenských prehliadkach pred vojnou impozantne. Odborníci však už vtedy tušili, že to s nimi nebude až také ružové...

Koordinácia 11-člennej posádky v zápale boja nebola jednoduchá. Viac veží znamenalo väčšie rozmery. Konštruktéri museli šetriť na hmotnosti, kde sa dalo. Pancier mal preto maximálnu hrúbku 30 mm, na bokoch trupu a hlavnej veže iba 20 mm. Pri veľkých rozmeroch tanku však nepriateľ nemal problém zasiahnuť ho a pri slabom pancierovaní boli účinné aj zbrane menšieho kalibru. Silnejší pancier sa však na T-35 nedal použiť, pretože by to bolo znamenalo nárast hmotnosti, ktorú by už motor nezvládol. Navyše spotreba už bola aj tak povážlivá – 800 litrov na 100 km! Zvýšenie záťaže motora by bolo znamenalo ďalší nárast spotreby a obmedzenie dojazdu. T-35 jednoducho predstavoval klasický začarovaný kruh a asi najväčšiu slepú uličku vo vývoji obrnenej techniky.

To sa plne prejavilo pri skutočnom nasadení. V deň nemeckého útoku 22. júna 1941 mal sovietsky 8. mechanizovaný zbor 49 týchto tankov. Všetky boli stratené do 9. júla, čiže za necelé tri týždne. Šťastím pre sovietske posádky bolo, že väčšinu ešte pred stretnutím s nepriateľom vyradili poruchy, ktorými komplikované stroje často trpeli. V skutočnom boji bolo zničených iba 5 – 6 strojov. Jednotlivé stroje, ktoré boli pred vojnou v opravovniach či slúžili v učilištiach, sa ešte v zime 1941/42 zapojili do obrany Moskvy. Ani tam však nezaznamenali úspech.

2. miesto: T-37/38

Začiatkom 30. rokov chcel Sovietsky zväz získať plávajúce ľahké tanky. Podobne ako pri iných typoch, aj tu kúpil vzor vo Veľkej Británii. Sovietski konštruktéri ho však výrazne prepracovali – a rozhodne nie k lepšiemu. Požiadavka zhora totiž znela: zabudovať motor s výkonom 40 koní a ďalšie komponenty z bežného nákladného auta. Rozmerom motora museli prispôsobiť tvar korby a jeho výkonu hmotnosť – čiže hrúbku panciera. Tá nakoniec dosahovala iba smiešnych 6 mm. Dvojčlenná posádka tak bola v bezpečí nanajvýš pred bežným puškovým strelivom. Výzbroj tvoril jediný guľomet.

Obojživelné tanky so slabým motorom sa tiež zle ovládali. Ich brzdy boli málo účinné, a navyše zle uložené. Pri plavbe vo vode navlhli, a potom sa zasekávali. T-37 tak mal tendenciu stočiť sa počas jazdy na súši nečakane a prudko doľava alebo doprava!

Napriek kritike tankistov (ktorú však sovietske vedenie zmietlo zo stola) ich do roku 1936 vyrobili vyše 2600. Potom vyrobili ešte 1300 kusov vylepšeného typu T-38. Ten mal aspoň brzdy uložené vnútri vodotesného trupu, takže pri plavbe nevlhli. Aj hrúbka panciera sa zvýšila na 9 mm, ale stále to bolo málo.

Väčšina T-37 a T-38 bola stratená už v bojoch v roku 1941.

3. miesto: Renault FT-17

Tento tank bol počas prvej svetovej vojny revolučnou konštrukciou. Áno, čítate správne, je z prvej svetovej vojny. V tomto rebríčku je preto, že aj napriek zjavnej zastaranosti ich veľké množstvo slúžilo aj v druhej svetovej vojne.

V roku 1917 bol prvým sériovým tankom s výzbrojou v plne otočnej veži. Vďaka tomu mohol mať menšie rozmery a poskytoval menší cieľ. Jeho rýchlosť sa vtedy zdala dostatočná na sprevádzanie pechoty na bojisku.

Po vojne s ním Francúzi slávili veľké exportné úspechy a ešte v roku 1939 bolo mnoho malých Renaultov vo výzbroji viacerých armád. To však už boli príliš slabé (trup mal pancier iba 8 mm hrubý, veža 22 mm) a pomalé (7 km/h).

Napriek tomu mali Francúzi v čase nemeckého útoku v službe stále 1500 týchto tankov. Časť niesla pôvodný, málo účinný 37 mm kanón s krátkou hlavňou, časť dostala nový guľomet a nové označenie FT-31. Ďalších tisíc tankov tohto typu mali Francúzi v skladoch bez výzbroje. Po katastrofe pri Dunkerque ich vytiahli zo skladov a s improvizovanou výzbrojou (často len pechotná zbraň v diere vo veži) poslali do boja aj tie. Zúfalo totiž potrebovali každé obrnené vozidlo v márnej snahe zastaviť nemecký nápor.

Okrem Francúzska nasadilo FT-17 v boji vo väčšom počte aj Poľsko v roku 1939 a Juhoslávia v roku 1941. Veľké množstvo ich ukoristili Nemci, ktorí im konečne dali rolu, na ktorú stačili. Slúžili na výcvik alebo nanajvýš v strážnych útvaroch, ktoré chránili napríklad letiská pred výsadkármi či partizánmi.

4. miesto: Light Tank Mk VI

V medzivojnovom období postavila firma Vickers pre britskú armádu sériu ľahkých tankov. Všetky boli malé, slabo pancierované a vyzbrojené iba guľometmi. Podľa ideálnej predstavy velenia mali slúžiť na prieskum a na boj s pechotou.

Tento typ bol šiesty v poradí a z koncepcie svojich predchodcov sa nijak nevymykal. Pancier mal maximálnu hrúbku 14 mm a výzbroj tvoril jeden ľahký a jeden ťažký guľomet kalibru 12,7 mm. Proti nepriateľskej obrnenej technike by však potrebovali kanón.

Do roku 1940 ich vyrobili takmer 1700. Pretože ťažšie tanky britská armáda v čase mieru veľmi nechcela pre ich vyššiu cenu, tvorili stroje Light Tank Mk VI na začiatku vojny skoro 90 percent britských tankových síl. V rámci Britského expedičného zboru poslali okolo 400 kusov do Francúzska. Po ústupe a evakuácii vojakov cez Dunkerque ostali všetky tanky na kontinente. Zlé jazyky potom hovorili, že prenechať ich Nemcom bolo to najlepšie, čo sa s nimi dalo urobiť...

Nasadili ich potom ešte v Afrike proti Talianom, kde si viedli celkom dobre (pokiaľ nezapadli v mäkkom teréne) a v Grécku v roku 1941, kde boli proti Nemcom opäť bez šance. Neskôr už slúžili len na výcvik.

5. miesto: PzKpfw I

Prvý nemecký masovo produkovaný tank mal pôvodne slúžiť iba na výcvik, kým sa neobjavia lepšie tanky. Na tento účel bol ideálny – malý a nenáročný na výrobu. Tú nenáročnosť mal vďaka slabému pancieru (max. 13 mm) a výzbroji (dva guľomety). V rokoch 1934 až 1937 ich vzniklo spolu okolo 1500.

Lenže zavádzanie nových typov nešlo tak rýchlo, ako bolo treba, a tak musel aj PzKpfw I na front. A tam sa jeho nenáročnosť zmenila na obrovskú nevýhodu.

Nasadili ho už v občianskej vojne v Španielsku na strane nacionalistov. Republikáni však mali sovietske tanky T-26 vyzbrojené kanónom kalibru 45 mm a PzKpfw I pre ne predstavoval nanajvýš cvičný terč. Napriek tomu ich vo veľkom nasadili aj v Poľsku v roku 1939 a vo Francúzsku v roku 1940. Labutiu pieseň pre ne predstavovala operácia Barbarossa v roku 1941. Nasadenie nových sovietskych tankov jasne ukázalo, že PzKpfw I už nemá v prvej línii čo hľadať. Užitočnejšie boli vozidlá na jeho podvozku – veliteľský tank či stíhač tankov so 47 mm kanónom.

6. miesto: Ha-Go

Keď v polovici 30. rokov vznikal japonský Typ 2595 Ha-Go, nebol o nič horší (ale ani lepší) od iných ľahkých tankov tej doby. Pancier mal hrubý len 12 mm, ale pri bojoch proti pechote v Číne to neprekážalo. Výzbroj 37 mm kanónom a dvomi guľometmi tiež postačovala a bola vtedy v podstate štandardom.

Postupne sa ukazovali nevýhody malej jednomiestnej veže. Veliteľ tanku musel pozorovať okolie, rozhodovať sa a dávať povely zvyšným dvom členom posádky a popri tom nabíjať, mieriť a strieľať z kanóna – a to všetko vo veľmi stiesnených podmienkach.

Ha-Go sa vyrábali až do roku 1943 a vzniklo ich okolo 2300. V tom čase už na európskych bojiskách ľahkým tankom odzvonilo. Japonská konštrukčná škola však bola dosť pozadu a tých pár novších a lepších tankov, čo dokázali vyrobiť, si Japonci šetrili na obranu materských ostrovov. Po bombardovaní Hirošimy a Nagasaki však k očakávanej invázii nedošlo.

Ľahké tanky Ha-Go tak až do konca vojny museli brániť tichomorské ostrovčeky, ktoré Američania obsadzovali jeden za druhým. Ich pancier pritom dokázal preraziť aj ťažký guľomet kalibru 12,7 mm. Proti stredným tankom Sherman sa zmohli nanajvýš na posledný samovražedný protiútok v štýle radšej zomrieť za cisára, ako sa nechať zajať.

7. miesto: Fiat M11/39

Podobne ako japonská, aj talianska konštrukčná škola zaostávala za svetovou špičkou. Najlepšie o tom svedčí fakt, že tanky, ktoré označovali ako „stredné“, mali parametre skôr ľahkých, a keď konečne v roku 1943 po dlhom vývoji vyrobili pár kusov svojho „ťažkého“ tanku P26/40, boli jeho parametre horšie ako pri stredných tankoch PzKpfw IV či T-34.

Vráťme sa však k talianskym „stredným“ tankom, konkrétne k prvému z nich. Fiat M11/39 bol vyzbrojený kanónom kalibru 37 mm. Ten však nebol umiestnený vo veži, ale v trupe. V malej vežičke bola len dvojica guľometov. Výhodou malo byť ušetrenie hmotnosti, pretože nebolo treba takú veľkú vežu, a tiež lepšie ťažisko, pretože kanón bol umiestnený nižšie. Hlavná zbraň však vďaka tomu mala veľmi obmedzené pole streľby a tank sa pri mierení musel celý natáčať. Prvé boje v Afrike ukázali, že tank je tiež relatívne pomalý (32 km/h na ceste, v teréne ešte menej), poruchový a jeho pancier (max. 30 mm) neodolá vtedajším bežným britským 40 mm kanónom. Preto ich postavili iba 100 kusov a výroba prešla na vylepšený typ M13/40 so silnejším pancierom a 47 mm kanónom vo veži.

8. miesto: T-60

Ľahké tanky T-26 a BT vznikli pred vojnou v ZSSR v tisícových sériách. V roku 1941 sa však ich výroba zastavila a hľadal sa vhodný nástupca. Po nemeckom útoku začali straty naberať hrozivé tempo a na vytvorenie nového tanku začal tlačiť čas. Aby sa mohol vyrábať čo najrýchlejšie, konštruktéri pripravili zjednodušenú verziu obojživelného tanku T-40 s využitím viacerých komponentov z nákladných automobilov (napríklad motory a prevodovky). Potom čo projekt odkleplo najvyššie vedenie vrátane Stalina, pripravili za 14 dní výkresovú dokumentáciu a mohla sa začať výroba. Prvý sériový tank T-60 vyrobili v septembri 1941 a do konca roku 1942 ich vzniklo okolo 6000.

Ako to už pri rýchlokvasených projektoch býva, T-60 mal ďaleko k dokonalosti. Vo väčšine ohľadov bol dokonca horší ako T-26 či BT-7, ktoré nahrádzal. To už je priam na cenu pre najlepšieho manažéra štátneho podniku.

Poďme si ich porovnať. BT-7 mal pancier hrubý 22 mm, T-60 mal 20 mm. Výzbroj BT-7 tvoril 45 mm kanón, T-60 mal iba 20 mm kanón. BT-7 mal dvojmiestnu vežu, T-60 iba malú jednomiestnu so všetkými nevýhodami, ktoré to pre veliteľa tanku prinášalo. BT-7 mal kvalitný 450-koňový motor, T-60 mal iba 70 koní.

Tankisti ich priam neznášali. V ťažšom teréne (v blate a snehu) sa so svojím slabým motorom ledva pohybovali. Odolnosť panciera a účinnosť výzbroje bola mizivá. Nečudo, že ich prezývali BM-2, čiže bratskaja mogila na dvojich – bratský hrob pre dvoch.

9. miesto: PzKpfw II

Mal podobný osud ako PzKpfw I, ktorý sme tu už spomínali. Pôvodne vznikol v roku 1935 ako prechodné bojové vozidlo, kým sa zavedú silnejšie typy. Tankov PzKpfw III a IV však bolo na začiatku vojny len veľmi málo, a tak bol v čase útoku na Poľsko a aj na Francúzsko najpočetnejším nemeckým tankom.

Jeho výzbroj bola pritom veľmi slabá, tvoril ju iba 20 mm kanón a jeden guľomet. Stále to však bolo viac, ako mal PzKpfw I. Na rozdiel od neho mal PzKpfw aj dvojmiestnu vežu s veliteľom/strelcom a nabíjačom. Mal tiež silnejší motor. Pancier mal spočiatku maximálne 14,5 mm, neskôr jeho hrúbku zvýšili na 30 mm – a to aj spätne, dodatočným pancierom pre staršie verzie.

Napriek všetkému úsiliu o vylepšenie však PzKpfw II nestačil držať krok. Pokusy o namontovanie silnejšej výzbroje boli neúspešné, a tak sa výroba na začiatku roku 1943 zastavila po dokončení 1850 kusov. Treba len pripomenúť, že sovietsky T-60 s ešte mizernejšími parametrami sa začal vyrábať až o šesť rokov neskôr ako jeho nemecký konkurent.

10. miesto: Chi-Ha

Zrejme najhorším stredným tankom druhej svetovej vojny bol japonský Typ 2597 Chi-Ha. Vo svojej kategórii bol suverénne najľahší, vážil iba 9,8 tony. Pri typických stredných tankoch sa hmotnosť pohybovala medzi 20 – 30 tonami.

Ako sa japonským konštruktérom podarilo urobiť takú odtučňovaciu kúru? V prvom rade šetrili na pancieri, ktorý mal maximálnu hrúbku 25 mm. Podobne ako pri ľahkom Ha-Go, v Číne proti pešiakom to stačilo. Rovnako proti čínskej pechote stačila aj výzbroj, ktorej základom bol krátkohlavňový kanón kalibru 57 mm. Ten stačil na streľbu výbušnými granátmi, prierazné vlastnosti mal však biedne. Kanón mal tiež nekvalitný zameriavač.

Keď nastala potreba bojovať proti spojeneckým tankom, bol Chi-Ha prakticky deklasovaný. Ani kapacity japonského priemyslu neboli práve najlepšie, spolu ich v rokoch 1938 až 1943 dokázali vyrobiť iba necelých 1500.

Vo väčšine literatúry prirovnávajú japonský stredný tank Chi-Ha a jeho parametre skôr k americkému ľahkému tanku Stuart alebo sovietskemu BT.

Zdroj: http://www.historyweb.sk

Ako zastaviť tanky?

V dnešnej dobe tvoria tanky a obrnené vozidlá veľmi dôležitú časť asi každej armády na svete. Koncept tanku v sebe kombinuje mobilitu, odolnosť aj palebnú silu, čo z neho robí veľmi hodnotnú zbraň. Samozrejme, tak ako je v armádach dneška mnoho rôznych typov tankov, existuje aj mnoho spôsobov, ako tanky protivníka vyradiť z boja. No bolo to tak vždy? Kam až siahajú korene dnešných veľmi sofistikovaných protitankových prostriedkov? K odpovediam na tieto otázky sa pokúsim priblížiť v tomto článku.

Prečo vznikli tanky?

Západný front prvej svetovej vojny nebol vždy taký, ako ho poznáme z kníh a z dokumentárnych filmov. Spočiatku mali boje v tomto priestore mobilný charakter, čo sa ale rýchlo zmenilo. Bojisko sa premenilo na nekonečne dlhú spleť zákopov oddelených zemou nikoho, polí z ostnatého drôtu a guľometných hniezd. Obidve strany sa svojich zákopov odmietali vzdať, čo viedlo k dlhým a krvavým bitkám s dovtedy najvyšším počtom obetí vôbec. Bolo rozhodnuté o vývoji stroja, ktorý by pomohol pechote dostať sa k zákopom nepriateľa, podporiť útok. Túto úlohu mal zohrať tank. S jeho vývojom začali ako prví Briti. Prvý tank vôbec, nazvaný „Little Willie“, sa nedočkal použitia v boji. Poslúžil ako vývojové štádium pre ďalšie, úspešnejšie vozidlá.
Prvé bojovo nasadené tanky ale nevyzerali tak ako dnešné. Boli to veľké pomalé stroje kosoštvorcového prierezu, s pásmi vedenými po obvode vozidla pre lepšiu priechodnosť terénom a s výzbrojou nie vo veži, ale v bočných strieľňach. Vývoj vozidla prebiehal v utajení, pričom krycie meno pre nové vozidlo znelo „tank“ (v preklade nádrž). Tento pojem sa odvtedy používal pre všetky podobné stroje až do dnešných čias. Prvý tank spomínanej konštrukcie, Centipede (stonožka, neskôr premenovaný na „Mother“ – Matka), 12. januára 1916 úspešne absolvoval skúšobnú jazdu. Pre lepšiu predstavu – stroj bol 9,65 m dlhý, 4,2 m široký, 2, 4m vysoký a vážil 31 ton. Poháňal ho motor s výkonom 105 konských síl. Pancier mal maximálnu hrúbku 10 mm a výzbroj tvorili 2 kanóny kalibru 57 mm a guľomety. Rozhodlo sa o výrobe 100 strojov, pričom prvých 13 z nich bolo 13. 8. 1916 tajne dovezených do Francúzska a čoskoro prichádzali ďalšie. Schyľovalo sa k prvému bojovému nasadeniu tankov v histórii.

Desivá premiéra tanku

Z dôvodu možného prezradenia prítomnosti tankov vo Francúzsku (ich prítomnosť bolo čoraz ťažšie utajiť) sa stalo, že 15. 9. 1916 o 5:20 ráno bol tank D1“Daredevil“ pod velením poručíka Mortimora prvým tankom, ktorý zasiahol do boja. Tanky mali rozhodnúť o víťazovi v bitke na Somme. Okrem neho útočili v čate ešte dva stroje, ktoré však vinou porúch a nevhodného terénu čoskoro v útoku nemohli pokračovať. Pre roztrhnutý pás útok nedokončil ani „Daredevil“, ale bol to prvý tank, ktorý kedy vystrelil na nepriateľa. Onedlho sa začal hlavný útok, ktorý viedli ďalšie tanky a za nimi postupovala pechota.

Nemcov nasadenie novej zbrane doslova vydesilo. Niektorí nemeckí vojaci nikdy nevideli ani len auto a teraz sa proti nim pomaly plazili skupiny oceľových príšer strieľajúce z kanónov a guľometov. Vystrašení nemeckí vojaci na ne strieľali z pušiek a guľometov, čo nemalo žiadny efekt. Keď sa tanky dostali priamo nad zákop, guľometčíci v bočných strieľňach začali strieľať a po „vyčistení“ zákopu pokračovali ďalej.

Nemci boli šokovaní a cieľ útoku – dedinka Flers – padla do britských rúk. I keď boli prvé tanky nespoľahlivé, psychologický efekt bol veľký. Nemci pomenovali opísaný stav strachu „Panzerangst“ – strach z tankov. Museli rýchlo nájsť efektívny spôsob, ako novej zbrani čeliť. A skutočne, už onedlho prišli s prvými protitankovými opatreniami.

Prvé opatrenia proti tankom

Zatiaľ čo velenie nemeckej armády hľadalo spôsoby, ako čeliť tankovej hrozbe, vojaci priamo v zákopoch museli improvizovať. Výsledkom tejto improvizácie bol súbor viac či menej efektívnych metód, ktoré mali obyčajným pešiakom v boji pomôcť.

Najjednoduchším prostriedkom proti tankom boli terénne úpravy. Nemci vedeli, že vhodný zákop alebo podobná prekážka môže tankom spôsobiť veľké problémy. Bežné zákopy pre pechotu ale prekážkou v postupe neboli a tak začali Nemci budovať špecializované protitankové priekopy. V princípe to boli obyčajné zákopy, ktoré však boli širšie a hlbšie ako obvyklé. Ak to bolo možné, naplnili ich vodou. Riešenie to bolo v prvej etape účinné, avšak Briti začali svoje tanky predlžovať, čo logicky pomohlo pri prekonávaní širších zákopov. Zároveň tanky vybavili veľkými zväzkami dreva, ktorými vyplnili protitankový zákop a vytvorili akýsi most, cez ktorý mohli tanky prejsť. Ich použitie bolo veľmi jednoduché – tank prišiel k zákopu a posádka doň zvrhla zväzok. Potom prišiel druhý tank a tiež zhodil svoj zväzok. Toto sa opakovalo, pokým nemohli zákop zdolať.

Zákopy neboli jediné terénne úpravy, ktoré Nemci proti tankom využívali. Vo viacerých situáciách sa osvedčili jednoduché pasce, známe už z praveku. V smere predpokladaného  útoku tankov vyhĺbili jamy, niekedy napustené vodou. Jamy následne zakryli tenkou vrstvou dreva či plechu a zamaskovali vrstvou zeminy. Pasce umiestňovali predovšetkým tam, kde terén poskytoval len málo možností na prechod tankov (úzke priechody, uličky v dedinách, úzka dolina a podobne). V podobných priechodoch  sa často nachádzali aj mínové polia. Prvé protitankové míny boli improvizované – používali sa bežné delostrelecké a mínometné granáty s pripevnenou rozbuškou, zakopané do zeme. Keď tank svojou váhou stlačil rozbušku, granát explodoval.

Od roku 1918 Nemci vyrábali aj špecializované protitankové míny, ktoré sa prakticky v nezmenenej podobe používali až do konca 2. svetovej vojny.
Existovali aj jednoduchšie zábrany – rôzne betónové konštrukcie, koly zatlčené pod určitým uhlom do zeme, ale aj obyčajné veľké kamene. Príprava spomínaných prekážok však potrebovala určitý čas, a tak ich bolo po prekročení Hindenburgovej línie stále menej.

Prostriedky individuálnej obrany

V roku 1917 dostal možnosť bojovať proti tankom každý pešiak – proti tankom totiž vojaci vyvinuli špeciálnu muníciu, ktorá sa dala  použiť do každej pušky či guľometu.
Už dávnejšie sa nemeckí vojaci stretli so strelcami, ktorých palebné postavenie kryl hrubý plech. V snahe nájsť proti týmto krytom riešenie, prišli Nemci na geniálne jednoduchú vec. Stačilo vziať obyčajný náboj do pušky a vytiahnuť z neho strelu. Následne sa do nábojnice nasypalo ešte trochu prachu a strela sa vrátila na pôvodné miesto, ale naopak – špičkou do nábojnice a tupým koncom von. Toto strelivo bolo pomerne účinné aj proti prvej generácii britských a francúzskych tankov, i keď len na veľmi krátku vzdialenosť. Onedlho vznikla aj tzv. K-Patrone, špecializovaná strela s oceľovým jadrom, ktorú tiež mohli používať všetci pešiaci (každý pešiak mal 10 takýchto nábojov). Guľometčíci mali dokonca k dispozícii celé nábojové pásy tohto streliva. K-Patrone sa dala použiť na vzdialenosť do 100 m, potom svoj účinok rýchlo strácala. Briti s Francúzmi ale nezaspali na vavrínoch a svoje tanky stále vyvíjali a zdokonaľovali, čo zahŕňalo i zvyšovanie hrúbky panciera, na čo museli Nemci reagovať.

Prvá protitanková puška na svete

V novembri 1917 dostala firma Mauser objednávku na zbraň, ktorá mala byť dostatočne účinná aj proti novým tankom Mark IV. Skonštruovali pušku, ktorej prototyp predviedli 21. januára 1918 a už v marci dostali frontové jednotky prvé kusy.

Puška sa stala známa ako „T-Gewehr“ (skratka od „Tankgewehr“, tanková puška). Bola to veľká a ťažká zbraň (dĺžka 1, 68 metra a váha skoro 16 kg!), strieľajúca strelivo kalibru 13,2 x 92 mm . Veľmi sa podobala bežnej armádnej puške Mauser 1898, bola však len jednoranová. Okrem váhy a rozmerov mala ešte jednu obrovskú nevýhodu – spätný ráz. Bol taký silný, že strelcovi niekedy zlomil kľúčnu kosť či vykĺbil rameno.

Obsluhu tvorili 2 vojaci – jeden strelec a jeden nosič munície. Úlohy si často striedali, vzhľadom na spätný ráz dokázal jeden vojak vystreliť naraz len niekoľko rán. V každom prípade to ale bola na svoju dobu veľmi účinná puška, ktorá dokázala na 500 m preraziť pancier akéhokoľvek vtedajšieho tanku. Frontové jednotky mali v septembri 1918 k dispozícii 4632 kusov. Ešte v rokoch 2. svetovej vojny mali niektoré armády tieto pušky v skladoch. Puška mala byť v roku 1918 doplnená aj guľometom kalibru 13,2 x 92 mm. K jednotkám sa však pravdepodobne ani jeden kus už nestihol dostať.

Delostrelectvo – najefektívnejšia obrana

Najúčinnejšou protitankovou zbraňou boli mínomety a delostrelectvo. V roku 1918 bol pre ľahké mínomety vyvinutý špeciálny podstavec, ktorý umožňoval nielen streľbu hornou skupinou uhlov (to znamená, že mína v uhle väčšom ako 45° opustila hlaveň a potom voľným pádom zasiahla cieľ), ale aj priamu streľbu proti tankom. S týmto „zlepšovákom“ prišli ženisti zo 192. divízie a ukázalo sa, že úprava bola veľmi efektívna, i keď pre nedostatok munície bolo je použitie obmedzené. Dostrel takto upraveného mínometu bol zhruba 500 metrov, v praxi menej. Nevýhodou bola veľká zraniteľnosť obsluhy. Ku koncu vojny upravené mínomety postupne nahradili špecializovaným 37mm protitankovým kanónom firmy Rheinmetall pod označením TAK (Tankabwehrkanone, protitankový kanón). Týchto sa do konca vojny vyrobilo zhruba 600 kusov.
Na tomto mieste spomeniem ešte statické plameňomety. Išlo v podstate o klasické plameňomety, ale oveľa väčšie ako bežné typy, takže sa nedali prenášať. Pôvodne neboli určené proti tankom, ale osvedčili sa i v tejto úlohe.
Najefektívnejšie si počínalo bežné poľné delostrelectvo. Nemci rýchlo zistili, že priamy zásah delostreleckým granátom nespoľahlivý a slabo pancierovaný tank väčšinou nevydrží. Navyše, zamieriť na pomaly sa pohybujúci, rozmerný cieľ nebol žiadny problém ani cez núdzové mieridlá pre priamu streľbu.

Ako najefektívnejší protitankový kanón sa ukázal nemecký 77 mm kanón model 1916. Obsluhy týchto kanónov sa výborne osvedčili napríklad v bitke pri Cambrai (20. 11. – 7. 12. 1917). Išlo o prvý masový tankový útok v histórii. Briti vyhradili pre útok asi 400 tankov, ktoré mali tvoriť čelo útoku. Nemci boli zvyknutí na útoky malého počtu tankov, ale neprestajne sa valiace rady obrnencov ich vystrašili. Tanky prekonali protitankovú priekopu pomocou spomínaných zväzkov, prerazili nemeckú líniu a postupovali ďalej. Za 10 hodín postúpili o 8 km! Onedlho však narazili na batériu nemeckých 77 mm kanónov. Obsluhy kanónov mali špeciálny výcvik na protitankový boj a tankový útok sa Nemcom podarilo zastaviť.

Nemci prešli 30. 11. 1917 do protiútoku, ktorým získali späť celé územie predtým obsadené Britmi. Ukoristili mnoho materiálu, vrátane tankov. Významnú úlohu tu zohrali tzv. Sturmtruppen, útočné oddiely, ktorých členovia mali aj protitankový výcvik na boj zblízka – zväzkami granátov, plameňometmi a podobne. Išlo o veľmi cenné jednotky po celé obdobie trvania vojny.

Nasadenie tankov v 1. svetovej vojne predstavovalo prológ toho, čo sa malo odohrať o dve desaťročia neskôr, v čase druhej svetovej vojny. Pokým v prvej svetovej vojne hrali tanky „druhé husle“, v druhej svetovej vojne často rozhodovali o osude bitky. Tak ako rástol význam tankov, rástol i význam protitankovej obrany, ktorej počiatky siahajú na zablatený a zničený západný front 1. svetovej vojny. Tu začal vývoj, ktorý pokračuje bez prestania až do dnešných čias.

Zdroj: http://www.historyweb.sk

Na hlavu porazil päťnásobnú presilu

Bol jediným nemeckým poľným maršalom, ktorý zomrel v sovietskom zajatí. Pritom mal byť na dôchodku. Do výslužby odišiel dokonca dvakrát – tesne pred začiatkom druhej svetovej vojny a aj tesne pred jej koncom. Jeho meno je Ewald von Kleist a jeho vojnová kariéra sa spája aj so Slovenskom. Na začiatku operácie Barbarossa dosiahol obrovské víťazstvo v bitke o Dubno. Je paradoxom, že to bola druhá najväčšia tanková bitka druhej svetovej vojny (po bitke o Kursk), a pritom je takmer zabudnutá.

Paul Ludwig Ewald von Kleist sa narodil 8. augusta 1881 v Braunfelse an der Lahn v aristokratickej rodine. Prakticky celý život slúžil v armáde, iné zamestnanie nepoznal. Vyštudoval vojenskú školu a v roku 1900 nastúpil k 3. pluku poľného delostrelectva. V októbri 1909 presedlal – a to doslova. Na rok nastúpil do vojenského jazdeckého inštitútu v Hannoveri a v decembri 1911 bol pridelený k 14. pluku husárov. Medzitým v rokoch 1910 až 1913 absolvoval na vojenskej akadémii v Berlíne štúdium pre dôstojníkov generálneho štábu. V októbri 1910 sa stihol aj oženiť – v Hannoveri si vzal Giselu Wachtelovú.

V predvečer prvej svetovej vojny, v marci 1914, ho povýšili na kapitána jazdectva a preložili k 1. pluku husárov. V ňom slúžil na začiatku vojny na východnom fronte. Na konci augusta 1914 sa so svojím plukom zúčastnil na bitke pri Tannenbergu (Grünwalde). Tá sa skončila drvivou ruskou porážkou. Hoci sa bitka odohrala pri východopruskom Allensteine (dnešný Olsztyn v Poľsku), z historicko-nacionalistických dôvodov jej Nemci dali názov podľa Tannenbergu, ktorý sa nachádza o pár desiatok kilometrov západnejšie. V októbri 1914 dostal Kleist svoje prvé vyznamenanie – Pruský železný kríž 1. triedy.

Od októbra 1915 pôsobil Kleist v štáboch viacerých pechotných divízií. V štábnych funkciách postupoval čoraz vyššie a v armáde ostal aj po skončení vojny, keď bol nemecký Reichswehr početne obmedzený na 100 000 mužov.

Blesková kariéra

Kým celú prvú svetovú vojnu bol kapitánom, po nej ho čakalo rýchle povyšovanie – vo februári 1922 na majora, v decembri 1926 na podplukovníka, v októbri 1929 na plukovníka a v októbri 1932 bol už generálmajorom. Rovnako rýchlo napredoval vo veliteľských funkciách – istý čas vyučoval vo vojenskej jazdeckej škole v Hannoveri, v apríli 1928 sa stal náčelníkom štábu 2. jazdeckej divízie v Breslau (dnešný Vroclav). O rok bol náčelníkom štábu 3. divízie – taktiež v Breslau. Od februára 1931 velil 9. pluku pechoty, o rok už velil svojej starej známej 2. jazdeckej divízii. V októbri 1933 sa stal veliteľom vojenského okrsku Breslau. S tým bolo spojené aj povýšenie na generálporučíka.

Vo februári 1938 odišiel do výslužby s plnými poctami a právom nosiť uniformu 8. jazdeckého pluku. Mohol si užívať roky zaslúženého odpočinku, to by sa však nesmelo schyľovať k novej svetovej vojne. Tesne pred jej začiatkom ho znovu aktivovali a 26. augusta 1939 sa stal veliacim generálom XXII. motorizovaného zboru. Ten podliehal najskôr 8. armáde, ale vzápätí ho presunuli k 14. armáde generálplukovníka Wilhelma Lista, ktorá patrila k skupine armád Juh pod velením generáplukovníka Gerda von Runstedta.

Do Kleistovej podriadenosti vzápätí prešla aj 4. ľahká divízia, 2. tanková divízia a 3. horská divízia, ktoré boli rozmiestnené na území Slovenska. Napríklad 2. tanková divízia prišla na Považie z územia Protektorátu, a cez Bytču, Žilinu a Kraľovany sa presunula na Oravu, odkiaľ zaútočila na poľskú stranu. Ďalšie jeho jednotky postupovali z Kysúc.

Mimochodom, pre starého kavaleristu to bolo vôbec prvýkrát, čo priamo velil tankovým útvarom. S novou zbraňou sa zžil veľmi dobre. Jeho jednotky bojovali s poľskou 10. mechanizovanou brigádou pri Jablonke a Vysokej. Potom, 7. septembra, prerazil poľské línie a blokoval ústup poľskej armády Krakov. V druhej fáze operácie sa stočil na východ a prakticky rovnobežne so slovenskými hranicami postupoval k rieke Bug, ktorú dosiahol 14. septembra. Potom bojoval s poľskými jednotkami, ktoré sa snažili ustúpiť k Ľvovu (Lembergu).

Už v októbri 1939 sa jeho XXII. zbor presunul do Porýnia, kde vyčkával počas celého obdobia „čudnej vojny“ (nem. aj Sitzkrieg). V marci 1940 jeho zbor premenovali na Tankovú skupinu Kleist (Panzergruppe von Kleist). Zdanlivý pokoj trval do 10. mája 1940, kedy sa Sitzkrieg zmenila na Blitzkrieg („blesková vojna“). Kleistovi podliehalo päť tankových a tri motorizované pešie divízie, ktoré dostali za úlohu prekročiť rieku Másu a poraziť francúzske jednotky pri Sedane. Rieku prekročili 13. mája a demoralizovaných Francúzov poľahky zdolali. Niekedy stačila len zvesť o objavení sa nemeckých tankov a Francúzi sa v panike dali na ústup. O dva dni začali Nemci nezadržateľný postup k moru. Zároveň dostal Kleist 15. mája Rytiersky kríž.

Jedným z jeho podriadených bol v tom čase aj slávny tankový veliteľ Heinz Guderian. Kleist od neho žiadal, aby dodržal Hitlerov rozkaz o pomalšom postupe a konsolidovaní dobytého územia. Takými drobnosťami sa však Guderian nemienil zdržiavať a chcel postupovať čo najrýchlejšie vpred. Obaja generáli sa tak dostali do sporu. Guderian si nakoniec vymohol možnosť vykonávať „ozbrojený prieskum“, čo mu umožnilo obísť Hitlerov rozkaz.

Do 20. mája dosiahli nemecké jednotky ústie rieky Sommy a uzavreli tak obkľúčenie francúzskych, belgických a britských vojsk v Belgicku a v severnom Francúzsku.

V ďalšej fáze bitky o Francúzsko vyrazil Kleist od Sommy smerom na juhozápad. Do uzavretia prímeria dorazil až do Bordeaux a do blízkosti francúzsko-španielskej hranice. Dostal sa najjužnejšie zo všetkých nemeckých jednotiek.

V okupovanom Francúzsku zostal jeho zbor až do konca roka 1940. Kleista čakalo 19. júla povýšenie na generálplukovníka. V novembri jeho zbor premenovali na Tankovú skupinu 1 (Panzergruppe 1). Skupina však naďalej používala aj neoficiálny názov podľa mena svojho veliteľa. Hneď po Novom roku 1941 sa presunula do Rumunska a v marci 1941 do Bulharska, kde sa pripravovala na operáciu Marita  – útok proti Juhoslávii a Grécku.

Kleist aj tu predviedol perfektnú ukážku bleskovej vojny. Už 10. apríla dobyl Niš na východe Srbska, 13. apríla obsadil Belehrad a 18. apríla dorazil k moru v Dubrovníku.

Na východ!

Najväčšia úloha však na Panzergruppe 1 ešte len čakala. Pre chystanú operáciu Barbarossa ju zaradili k skupine armád Juh pod velením Kleistovho starého známeho nadriadeného Gerda von Runstedta. Tá mala postupovať z oboch strán Karpát na Ukrajinu a okrem Kleistovej skupiny ju tvorili tri nemecké (6., 11. a 17.) a dve rumunské armády. Panzergruppe 1 bola najsilnejšou tankovou jednotkou a mala predstavovať úderný hrot útočných operácií. Podobné jednotky boli aj na iných úsekoch plánovaného frontu – Panzergruppe 2 pod velením Guderiana, Hothova Panzegruppe 3 a Hoepnerova Panzergruppe 4.

Kleistovu skupinu tvorilo päť tankových divízií (9., 11., 13., 14. a 16.), osem divízií pechoty a boli mu pridelené aj dve divízie SS (Wiking a Leibstandarte Adolf Hitler). Každá z jeho tankových divízií mala viac než 140 tankov, spolu ich mal k dispozícii 728.

Na prvý pohľad bolo Kleistovo zoskupenie impozantné, na druhej strane hraníc však na Nemcov čakalo veľmi nepríjemné prekvapenie.

Sovietska armáda mala na trase, ktorou mienil Kleist postupovať, päť mechanizovaných zborov a po začatí operácie Barbarossa tam presunula ešte šiesty. Z týchto zborov boli niektoré samy osebe početne silnejšie, ako celá Kleistova skupina!

Spolu malo šesť sovietskych mechanizovaných zborov podľa rôznych zdrojov 3825 až 4034 tankov. To predstavuje v porovnaní s Kleistovými tankovými divíziami početnú prevahu viac ako 5:1 Ak ale porovnáme iba kategóriu stredných a ťažkých tankov, mali sovietske jednotky prevahu už len 2:1.

Potom čo Kleistove tanky začali prenikať cez hranice, dostalo šesť sovietskych mechanizovaných zborov rozkaz na protiútok po krídlach Panzergruppe 1. Tri zbory (9., 19. a 22.) mali zaútočiť od severu a zvyšné tri (8., 15. a 4.) z juhu. Kleistovu skupinu mali zovrieť do klieští, odrezať od zásobovania a zničiť.

Na papieri vyzeral tento plán ideálne. Aj početná prevaha hovorila jednoznačne v prospech sovietskych mechanizovaných zborov. Realita však bola úplne iná.

Sovietske jednotky sa v prvom rade opierali o systém písomných rozkazov, ktoré sa snažili slepo do bodky splniť, inak hrozil prísny trest. Keď však takýto rozkaz dorazil, aktuálna situácia bola už často úplne iná. Vlastná iniciatíva pritom bola úplne nepredstaviteľná, a tiež za ňu hrozil trest. Výsledkom nezmyselných rozkazov bol chaos a mnohé zbory strácali cenný čas zbytočnými presunmi sem

a tam. A nestrácali len čas. Spoľahlivosť sovietskej techniky nebola práve najvyššia a cesty začali lemovať pokazené tanky. Aj nové stroje trpeli detskými chorobami, v prípade prvých výrobných sérií T-34 sa kazila najmä prevodovka. Vodiči boli slabo vycvičení a v mieri jazdili najmä na ľahkých tankoch. Na ťažších typoch potom ničili spojky, pretože na ne neboli zvyknutí. Sovietske zbory tak stratili mnoho tankov ešte predtým, ako sa vôbec dostali do kontaktu s nepriateľom.

Medzi jednotlivými zbormi navyše neexistovala komunikácia a ich akcie nebolo možné koordinovať. Problémom ostatne bola aj koordinácia takých obrovských útvarov, akými mechanizované zbory boli. Pri dlhých presunoch sa vďaka rôznej rýchlosti od seba oddelili tanky, delostrelectvo i pechota, a nebolo možné ich nasadiť súčasne.

Naproti tomu Nemci mali už dvojročné vojnové skúsenosti a koordináciu medzi jednotlivými druhmi vojsk mali zvládnutú na jednotku. Tankom čistila cestu Luftwaffe, ktorá sa postarala o ďalšie sovietske straty ešte predtým, ako došlo k boju.

Hlavné tankové stretnutie sa odohralo medzi 23. a 30. júnom v trojuholníku vymedzenom ukrajinskými mestami Brody, Rovno a Luck. Niekedy sa nazýva aj bitka o Brody. Približne v strede trojuholníka leží mesto Dubno, o ktoré sa viedli ťažké boje, preto sa častejšie nazýva podľa neho – bitka o Dubno. V staršej sovietskej literatúre sa vôbec nespomínala, prípadne sa hovorilo iba o „pohraničných bojoch“. Nečudo, bitka sa pre sovietsku armádu skončila obrovským fiaskom.

Sovietske mechanizované zbory nedosiahli prakticky nič zo svojich stanovených cieľov. Najúspešnejší bol 8. mechanizovaný zbor. Tomu sa podarilo poraziť tylové jednotky 11. tankovej divízie a obsadiť Dubno. Vyššie velenie však o jeho úspechu nevedelo, a tak ho nemohlo využiť. Dozvedelo sa len o neúspechu jednotiek útočiacich zo severu, ktoré do Dubna neprenikli. Preto sovietske velenie celú akciu predčasne zastavilo.

Sovietske kliešte sa k sebe priblížili na vzdialenosť asi 10 km, medzi nimi sa nachádzala nemecká 16. tanková divízia. Jednotky zo severu a z juhu však medzi sebou vôbec nekomunikovali a o možnosti koordinovane rozdrviť nemeckú divíziu nemali potuchy. Nemci mohli ničiť sovietske jednotky jednu po druhej.

Obrovské sovietske straty

Po strate viac ako 90 percent tankov sa Sovieti dali na nezadržateľný ústup. Napríklad 8. mechanizovanému zboru zostalo k 17. júlu iba 57 tankov a 34 obrnených automobilov.

Už po štyroch dňoch bojov, 26. júna 1941, klesol početný stav 15. mechanizovaného zboru na 325 tankov. Straty tak prekročili 50 percent. V prvých júlových dňoch bol zbor úplne rozbitý. Už 6. júla mal len 30 tankov a 12. júla mu zostalo posledných deväť tankov.

19. mechanizovanému zboru už 29. júna ostávalo len 32 tankov. 22. mechanizovanému zboru ostali ku dňu 15. júla 1941 len 4 percentá pôvodného početného stavu tankov.

Zaujímavé je, že 4. mechanizovaný zbor do týchto bojov takmer nezasiahol, ale aj tak mal 15. júla už len 51 tankov. Väčšinu stratil pre poruchy a pri leteckých útokoch.

Spolu tak sovietske jednotky v prvých týždňoch vojny stratili na Ukrajine viac ako 3500 tankov. A aké boli Kleistove straty? Do 5. júla 1941 prišli jeho divízie iba o 85 totálne zničených tankov. Ďalších 200 bolo síce vyradených, ale opravovali ich v dielňach. Toto bol ďalší rozdiel, ktorý hral v prospech Nemcov. Kým zasiahnutý nemecký tank sa dal opraviť a znovu nasadiť, sovietsky tank aj s minimálnou poruchou museli pri ústupe zanechať a bol nenávratne stratený.

Po víťazstve pri Dubne Kleist postupne bojoval o Berdičev, Umaň, Čerkassy a Dnepropetrovsk. Podieľal sa na obkľúčení a dobytí Kyjeva, a potom pokračoval k Azovskému moru. Panzergruppe 1 premenovali 25. októbra 1941 na 1. tankovú armádu (1. Panzerarmee). V novembri 1941 dobyl Kleist Rostov na Done.

V januári 1942 sa jeho tanková armáda začlenila do armádnej skupiny Kleist (Armeegruppe Kleist), ktorú tvorila ešte 17. armáda a III. motorizovaný zbor. Dňa 17. februára dostal Kleist ako 72. nemecký vojak Dubové ratolesti k Rytierskemu krížu.

Na jar 1942 porazil sovietske vojská v boji o Charkov, a potom ho v rámci operácie Blau poslali na Kaukaz. Od novembra 1942 velil armádnej skupine A. Po nemeckej porážke pri Stalingrade musel z Kaukazu ustúpiť. Od 1. februára 1943 bol poľným maršalom a od 9. marca 1943 bol veliteľom armádnej skupiny Južná Ukrajina. S ňou viedol obranné boje na riekach Donec, Dnester a Dneper, na Kubáni a na Kryme. Napriek Hitlerovým rozkazom sa na juhu Ruska a Ukrajiny snažil vychádzať s miestnymi ľuďmi čo najlepšie a využíval dôstojníkov, ktorí dobre poznali miestne pomery, aby nadviazal spoluprácu s obyvateľstvom.

Hitlerov rozkaz porušil aj vtedy, keď nariadil ústup jednotkám, ktoré sa mali držať za každú cenu, ale hrozilo im úplné zničenie.

Druhý dôchodok a zajatie

Preto ho síce 30. marca 1944 vyznamenali Mečmi k Rytierskemu krížu ako 60. nemeckého vojaka v poradí, ale zároveň ho odvolali z velenia. Znovu ho čakal dôchodok, a opäť nebol pokojný. Po pokuse o atentát na Hitlera ho dokonca 20. júla zatklo gestapo, ale neskôr ho prepustili. Na sklonku vojny ho 25. apríla 1945 zatkli americkí vojaci z 26. pechotnej divízie v Mitterfelse v Bavorsku. Odovzdali ho do zajateckého tábora Trent Park v Anglicku. Neskôr ho presunuli do Špeciálneho tábora č. 11 na Island Farm v Bridgende vo Walese.

V septembri 1946 ho vydali do Juhoslávie, ktorá ho za vojnové zločiny odsúdila na 15 rokov väzenia. O dva roky neskôr ho vydali do Sovietskeho zväzu, kde ho odsúdili na doživotie. Jedným z obvinení proti nemu bolo, že „priateľským prístupom a štedrosťou robil z ľudí nepriateľov Sovietskeho zväzu“.

Bol uväznený vo Vladimirskom väzení asi 200 km východne od Moskvy. V tom čase tam bolo veľa politických väzňov z rôznych krajín. Za mrežami zomrel 16. októbra 1954 vo veku 73 rokov. Príčinou smrti boli srdcovocievne choroby – arterioskleróza a vysoký krvný tlak. Bol najvyšším nemeckým dôstojníkom a jediným poľným maršalom, ktorý zomrel v sovietskom zajatí.

Zdroj: http://www.historyweb.sk

Povstalecké stíhače tankov v SNP

Slovenské národné povstanie má v našich dejinách nezastupiteľnú úlohu a patrí k pomerne diskutovaným témam. Povstalecké sily, ktoré sa postavili na odpor postupujúcim okupačným jednotkám pritom tvorili rôzne zložky. Jednou z nich bola obrnená technika. Už len jej prítomnosť v povstaleckej obrane pôsobila na obrancov povzbudzujúco.

Väčšina vojenskej techniky povstalcov bola, žiaľ, v roku 1944 už zastaraná a málo účinná. Išlo prevažne o pôvodné československé ľahké tanky LT-35 či LT-38, ale i tančíky vz. 33 či ľahké tanky LT-40. Povstalecká armáda však disponovala i malým počtom strojov, ktoré dokázali byť efektívne aj v roku 1944. Boli to pôvodom nemecké stredné tanky Panzerkampfwagen (skrátene Pz.Kpfw.) III, a tiež nemecké stíhače tankov Marder III.

Príchod Marderov do služieb slovenskej armády

Je všeobecne známym faktom, že slovenská armáda na východnom fronte bojovala na strane nemeckej armády. Nasadené boli prirodzene aj tankové sily slovenskej armády, sústredené v Pluku útočnej vozby (PÚV) so sídlom v Turčianskom Svätom Martine. Kým v počiatočnej fáze operácie Barbarossa ešte dokázali byť slovenské ľahké tanky súperom pre sovietskych obrnencov, už o niekoľko mesiacov sa karta obrátila.

Spolu s čoraz masovejším nasadením sovietskych stredných tankov T-34 a ťažkých KV-1 bolo jasné, že ak majú slovenskí tankisti plniť svoje úlohy dobre a vyhnúť sa zbytočným stratám, potrebujú modernejšiu, účinnejšiu techniku. Ministerstvo národnej obrany sa preto obrátilo na Nemcov so žiadosťou o nákup stredných tankov Pz.Kpfw. IV. Nemci ich ale odmietli predať, a tak Slováci kúpili 5 kusov stredných tankov Pz.Kpfw. III ausf. N, ktoré vyvagónovali v Turčianskom Sv. Martine 10. marca 1943. Pre zaujímavosť, už pri vykladaní sa na jednom z nich objavila chyba – neopraviteľne zadretý motor. Používal sa preto na náhradné diely. Okrem ďalších strojov LT-38 z nemeckých zásob nakúpili Slováci aj 16 ľahkých tankov Pz.Kpfw. II (mimochodom, tiež už zastarané), ktoré do Martina dorazili v januári 1944.

Začiatkom roku 1944 padlo konečne rozhodnutie o zakúpení 26 kusov stíhačov tankov Marder III. Nemci ich pre predaj uvoľnili 18 a do Turčianskeho Sv. Martina ich dodali 3. júna 1944. Tak sa slovenská armáda dostala k svojim jediným stíhačom tankov.

Východoslovenské divízie alebo „Poľná armáda“ boli dve divízie dislokované na východnom Slovensku, s ktorými mal, s trochou preháňania, každý svoje vlastné plány. Oficiálne to boli sily, ktoré mali spolu s príslušníkmi nemeckej armády brániť karpatské priesmyky, a teda zamedziť rýchlemu prechodu sovietskej Červenej armády na územie Slovenska. Naproti tomu povstaleckí činitelia s nimi počítali ako so silami, ktoré v príhodný okamih priesmyky uvoľnia a prienik Sovietov tým urýchlia tak, ako to len bude možné. Ako vieme, nezrealizoval sa ani jeden plán.

Súčasťou Východoslovenských divízií bola aj Poľná jednotka Pluku útočnej vozby, ktorá k nim z Turčianskeho Sv. Martina odišla 4. augusta 1944. Veliteľstvo armády pridelilo jednotke krycie označenie „Kilowatt“, velil jej vtedajší veliteľ PÚV major Dobrotka. Jednotka sem bola presunutá napriek Dobrotkovým námietkam týkajúcim sa zastaranosti vozového parku, ktoré zostali nevypočuté. Očakávala sa dodávka účinnejších nemeckých tankov Pz.Kpfw. IV a stíhačov tankov StuG III priamo k Poľnej jednotke, avšak do jej odzbrojenia neprišiel ani jeden kus techniky.

Veliteľstvo bolo vo Vranove nad Topľou, jednotky pluku sa presunuli do barakového tábora pri Čemernom (dnes časť Vranova nad Topľou). V zostave Poľnej jednotky figurovalo aj 16 kusov stíhačov tankov Marder III, dva zvyšné zostali v kasárňach pluku v Turčianskom Sv. Martine.

Začiatok povstania

Po vypuknutí SNP nastal v Poľnej armáde všeobecný zmätok. 29. augusta podvečer informoval generál Čatloš, minister národnej obrany, a tiež autor jedného z povstaleckých plánov (ktorý sa mu nepodarilo presadiť), o príchode nemeckých vojsk, pričom vyzval armádu aj obyvateľstvo, aby nekládli odpor.

Generál Malár, veliteľ Poľnej armády, letel ráno 30. augusta do Bratislavy, čiže opustil svoju jednotku. Chcel v Bratislave overiť aktuálnu situáciu. Po Malárovom odchode dostal plukovník Talský, Malárov zástupca, výzvu k nástupu do povstania. Dopoludnia o 11. hodine sa vysielal apel „Slobodného vysielača“ v Banskej Bystrici, v ktorom vyzývali do boja proti okupantom. Takisto sa šírili reči, že prezident je mŕtvy a vláda v zajatí. Večer to Tiso v rozhlase osobne vyvrátil a po ňom vystúpil Malár s prejavom, kde vyjadril svoje presvedčenie o predčasnosti akcie. Nikto nevedel, čo má robiť, Talský rozkaz k boju proti Nemcom nevydal včas. Velenie divízií mienilo bojovo vystúpiť až 2. septembra. Posledným klincom do rakvy bolo Talského rozhodnutie odletieť ráno 31. augusta spolu s príslušníkmi letectva od divízií k sovietskemu maršálovi Konevovi a dohodnúť sa s ním na ďalšom postupe. V kritický deň teda zostala celá Poľná armáda bez velenia a zmätok bol zavŕšený.

Stotník Jarembák, povstalecký veliteľ Poľnej jednotky PÚV, sa pokúsil situáciu zachrániť. Zvolal všetky dostupné sily do Čemerného – ale od popoludnia dňa 31. augusta začali Nemci vojská odzbrojovať (operácia „Kartoffelernte“), čiže výzvu nebolo možné naplniť. Z Čemerného stihlo pod jeho velením k partizánom ujsť 333 mužov, 13 tankov LT-38, 2 stíhače tankov Marder III, 65 nákladných áut, 13 motoriek a 2 pásové motorky s materiálom, ktorý dokázali odviezť. Po odchode sa pridali k partizánskej brigáde „Čapajev“.

V zostave brigády „Čapajev“ sa stíhače Marder III zúčastnili 1. septembra útoku na Prešov, kde tvorili čelné stroje. Okrem nich útočilo ešte 8 tankov LT-38 a, samozrejme, pechota s partizánmi. Kolóna však medzi Vranovom nad Topľou a Prešovom narazila na nemeckú batériu protitankových kanónov. Vozidlá ju mali obísť a prenechať jej zničenie pechote, no veliteľ útoku nadporučík Miartuš sa rozhodol zaútočiť na ňu čelne. Zámer zlikvidovať batériu sa podaril, avšak povstalci prišli o dva tanky a jeden Marder III. Po príjazde nemeckého pancierového vlaku Panzerzug 62 sa celý útok zastavil a začal sa ústup do Hermanoviec.

Druhý stroj Marder III pod velením dôstojníckeho zástupcu Júliusa Rajtáka sa aktívne zúčastňoval obranných operácií v priestore Bystré – Hermanovce v dňoch 4. až 6. septembra. Predovšetkým 5. septembra mala posádka Mardera hlavný podiel na odrazení nemeckého útoku. 7. septembra sa začal hlavný útok proti brigáde „Čapajev“, a to z troch strán – cez obec Bystré na Hermanovce nad Topľou, od Hanušoviec nad Topľou na Petrovce a z Kokošoviec na Zlatú Baňu. Už v ranných hodinách Nemci obsadili Zlatú Baňu, Petrovce a Hermanovce a hrozilo obkľúčenie. Zvyšným tankom a samohybnému delu nariadilo velenie protiútok v smere Hermanovce – Bystré, aby povstalci získali čas na ústup. Protiútok bol úspešný, vozidlá prenikli až do Bystrého a spôsobili nemeckej pechote veľké straty. Okolo 11. hodiny aj oni ustúpili do Hermanovskej doliny, pričom ústup kryl práve Rajtákov Marder. Pri ústupe sa ale ukázala jedna z hlavných nevýhod Mardera – z dvoch strán odokrytý bojový priestor. Rajtáka zasiahlo niekoľko striel, ktorým na mieste podľahol. Na jeho pozíciu chcel nastúpiť stotník František Adam, ale nepodarilo sa mu to z dôvodu nepriateľskej paľby a vozidlo padlo do rúk Nemcom. Stratou Rajtákovho stroja prišli povstalci na východnom Slovensku o posledný Marder spomedzi všetkých 16 kusov, ktoré sem boli pôvodne prepravené.

Krst ohňom v Žiline

Z 18 kusov Marderov III, ktoré mala slovenská armáda k dispozícii, bolo 16 na východnom Slovensku. Povstaleckej armáde teda zostali na strednom Slovensku posledné 2 kusy. Ich nasadenie ale plne ukázalo, že úspech nezáleží len na kvantite, ale predovšetkým na kvalite.

Už 29. augusta popoludní dostala tanková čata poručíka Bodnára z Martina rozkaz k presunu do Žiliny, kde mala podporiť povstalcov v ich boji s nemeckou posádkou. Čatu tvorili 4 tanky LT-38 a samohybné delo pod velením slobodníka ašpiranta Vojenčiaka.

Už počas presunu narazili pri Mojšovej lúčke na približne 40-člennú nemeckú skupinu a Bodnár si vyžiadal pechotnú podporu francúzskych partizánov. S ich pomocou okolo 19. hodiny Nemcov porazili a onedlho prišli do Žiliny.

Ráno 30. augusta hliadka spozorovala nemeckých vojakov, ako sa presúvajú od Strečna k žilinskej celulózke. Vojaci na nich spustili paľbu, na čo Nemci reagovali obsadením celulózky. Vojenčiakov stroj a jeden tank LT-38 ostreľovali tieto pozície (Marder zničil minimálne 1 guľometnú pozíciu vo veži továrne), zatiaľ čo zvyšok tankovej čaty sa pripojil k povstalcom v centre Žiliny, kde sa bojovalo s príslušníkmi 144 člennej spojovacej jednotky, ktorá bola v Žiline od začiatku augusta 1944. Pre zaujímavosť, Nemci sa zabarikádovali v budovách dievčenského gymnázia, pošty a v budove Makabi – židovského telovýchovného a vzdelávacieho spolku. Na základe rozkazu povstalci Žilinu popoludní 30. augusta vyprázdnili a po potlačení odporu pri celulózke sa začali sťahovať do Strečnianskej  tiesňavy, kde sa mali odohrať tvrdé obranné boje.

Boje v Strečnianskej tiesňave

Počas obranných bojov sa, prirodzene, počítalo aj s nasadením techniky z PÚV pod velením poručíka Lacka. Ich východiskovou pozíciou bola druhá línia obrany v priestore Domašínsky meander – krátky železničný dvojtunel – osada Jánošíkovo. Medzi nasadenými vozidlami bola aj čata poručíka Pavla Buocika tvorená dvoma Mardermi III pod velením slobodníka ašpiranta Júliusa Vojenčiaka a slobodníka ašpiranta Mateja Buca.

Večer 30. septembra sa povstalecké obranné sily rozmiestňovali v priestore Strečnianskej tiesňavy. V tomto čase dostali tanky a Mardery za úlohu obsadiť pozície pozdĺž cesty v zákrute Domašínskeho meandra. Na druhý deň sa v tiesňave rozhorel boj. Keď bol poručík Lacko ťažko ranený pri pokuse odtiahnuť do bezpečia nákladné auto naložené muníciou, prevzal velenie nad všetkými vozidlami poručík Buocik. Vozidlá sa museli z dôvodu nemeckej streľby stiahnuť až za zákrutu cesty v Domašínskom meandri, teda na jeho južnú stranu. Nepriateľská paľba silnela, markantné straty mali aj obsluhy jediných dvoch protitankových kanónov v celej línii obrany v meandri. Z dôvodu hroziaceho prielomu sa k železničným tunelom presunuli dve vozidlá – tank LT-38 a Marder Mateja Buca, ktorý zaujal postavenie v zákrute vedľa cesty. Prvý útok na tiesňavu sa podarilo odraziť, druhý však už viedli tanky, proti ktorým nemali povstalci veľa účinných zbraní a obsluhy protitankových kanónov boli ranené či mŕtve. Hrozil bezprostredný prielom, ktorý zastavil francúzsky poručík Albert Poupet. Prevzal velenie nad jedným z dvoch diel a druhým výstrelom poškodil čelný tank útoku. Bezpochyby to bol veľmi záslužný čin. Druhému tanku rozstrieľal pás partizán Gaston Jourmande protitankovou puškou a Nemci začali ustupovať. Vtedy zasiahol aj Bucov Marder, ktorý vyrazil spoza cesty a vypálil niekoľko rán, pričom vážne poškodil tretí nemecký tank. Potom sa z obáv pred odvetnou streľbou rýchlo stiahol späť za zákrutu. Útok už ďalej nepokračoval.

Vtom sa ale prejavila veľmi vážna chyba, ktorá z môjho pohľadu prehrala povstalcom bitku, alebo ju minimálne výrazne skrátila. Výšiny na pravom brehu Váhu mali obsadiť partizáni z 1. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika pod velením Piotra Velička, čo sa ale nestalo. Nemci to využili a od Starhradu začali ostreľovať pozície obrancov, ktorí boli zo svojich veľmi výhodných obranných pozícií donútení ustúpiť. Povstaleckí tankisti sa museli stiahnuť až k východným ústiam železničných tunelov. Buc umiestnil svoj stroj v ostrej zákrute cesty pri opornom múre tunela. Nemci chceli situáciu využiť a vyslali do útoku dva tanky. Len čo sa prvý vynoril spoza zákruty, dostal zásah z Bucovho stroja. Informácie o druhom tanku sa rôznia, buď sa stihol stiahnuť, alebo ho Buc taktiež zničil.

1. septembra niečo pred štvrtou hodinou sa začal ďalší nemecký útok s tankovou podporou. Nemci vysunuli dva protitankové kanóny spoza zákruty, ale posádka Mardera ich zničila. Nemecký tlak sa však stupňoval a povstalci museli znova ustúpiť. Týkalo sa to aj vozidiel, ustúpili približne 300 metrov v smere na Vrútky. Posádka jedného z nemeckých tankov viedla paľbu na návršie nad cestou a v dôsledku nevhodného terénu ho povstalci nemohli zasiahnuť. Posádka ale urobila chybu, vyrazila spoza prekážky a vtedy Buc okamžite tank zasiahol. Večer toho dňa boli povstaleckí tankisti aj s vozidlami stiahnutí do tyla na doplnenie a odpočinok.

Epilóg v Strečnianskej tiesňave

Dňa 2. septembra posádky Marderov do bojov nezasiahli. V noci z 2. na 3. septembra sa však Bucov stroj spolu s jedným strojom LT-35 začal presúvať popod Martinské hole k Dubnej skale, kde sa mali po odpočinku zapojiť do obrany. Vozidlá sa pripojili k ostatným a zoradili sa za cestným mostíkom cez Dzuranovský potok v smere na tiesňavu na rozkaz istého plukovníka, údajne plukovníka Stojana (po potlačení SNP vstúpil do SS). Po príchode jednotky pechoty mali tankisti zaútočiť na Strečno. Padli však do pasce. Hneď ako ráno 3. septembra naštartovali motory svojich strojov, vynorili sa spoza cesty dva tanky a spustili na nepripravených povstalcov paľbu. Strieľať začali i protitankové kanóny z druhého brehu Váhu. Povstalci prišli o štyri tanky LT-35, a tak ako Július Rajták, aj Matej Buc s nabíjačom kanóna stotníkom Kováčom doplatili na odokrytý priestor Mardera. Na mieste ich zabili črepiny z okolo vybuchujúcich granátov. Nezranený vodič Bucovho Mardera stotník Smolnický Marder otočil a stihol aj so strojom ujsť do bezpečia.

Matej Buc by si za svoje činy zaslúžil vyznamenanie. Žiaľ, prípadného udelenia sa už nestihol dožiť. Jeho stroj pracovníci v dielňach opravili, vyčistili a upravili privarením prídavného panciera z nepoužívaného obrneného automobilu vz. 30, čo malo prispieť k lepšej ochrane posádky. Velenie nad ním pripadlo stotníkovi Jánovi Kuklišovi, ktorý ešte 3. septembra zasiahol v boji dva tanky.

Obrana Turca

 Dňa 4. septembra sa Nemci snažili obsadiť Vrútky a preraziť do obce Priekopa, ležiacej medzi Vrútkami a Turčianskym Sv. Martinom (dnes súčasť Martina). Keď povstalci ustúpili z Horných Vrútok, vyrazil Vojenčiakov stroj do protiútoku. Nezašiel však ďaleko, pretože narazil na nemecké útočné delo StuG III sprevádzané pechotou. Okamžite naň začal páliť a cúvaním sa mu podarilo bez ujmy ustúpiť. Po zotmení Nemci obsadili Priekopu aj Vrútky. Napriek panike v radoch povstalcov Nemci v noci nepostupovali, dokonca sa stiahli ako z Priekopy, tak z výšin nad Záturčím, čo bola z nemeckého pohľadu chyba. Nemecký ústup využili povstalci a vytvorili novú obrannú líniu Záturčie – Priekopa – Sučany, kde sa držali až do druhej polovice septembra 1944. Čo sa týka Marderov a ich posádok, používali sa nielen v statickej obrane, ale aj pri útokoch, čo sa stalo obom strojom osudné.

Vojenčiakov Marder III sa ráno 8. septembra zúčastnil protiútoku pešieho práporu „Vitalay“ v smere na Vrútky spolu s jedným LT-38 ako prostriedok palebnej podpory. Keď sa dostali k Vrútkam, spustil na ne paľbu nemecký stredný tank Pz.Kpfw. IV, pričom sa mu podarilo zničiť tank LT-38. Marder takisto dostal zásah a jeho posádka musela opustiť stroj, pričom Vojenčiaka zasiahla črepina granátu. Nervovo vyčerpaného a raneného ho previezli do Banskej Bystrice na ošetrenie.

Druhý stroj sa zasa zúčastnil protiútoku naplánovaného na 9. septembra v rámci čaty poručíka Buocika. Čata mala za úlohu preniknúť do Priekopy a zistiť pozície postavení nepriateľa. Pri železničnom priecestí smerom na Priekopu boli však vozidlá postupne ničené paľbou v Priekope skrytých protitankových kanónov, o ktorých povstalci nevedeli. Tým prišli povstalci o svoj posledný stíhač tankov Marder III.

Stíhače tankov Marder III nepatria medzi prostriedky, ktoré sa bežnému človeku vynoria v hlave, keď sa spomenie Slovenské národné povstanie. Žiaľ, v našich múzeách sa ani jeden Marder nenachádza, nasadených ich tiež nebolo mnoho. Ale ich posádky boli súčasťou povstaleckej armády a v rámci svojich možností dokázali, že aj malý počet strojov dokáže urobiť veľký kus práce, či už to bolo pri Strečne a v Záturčí, či v okolí Vranova nad Topľou. Aj oni majú v dejinách Slovenského národného povstania svoje miesto, ktoré im právom patrí.

Zdroj: http://www.historyweb.sk

Historici našli na Znojemsku ostatky střeleckého esa wehrmachtu

Utorok 9. apríla 2013, Vrbovec

V úterý odpoledne historikové Moravského zemského muzea se svými německými kolegy učinili pozoruhodný objev. S jistotou identifikovali pozůstatky špičkového tankového střelce německého wehrmachtu Kurta Knispela a dalších vojáků. Hroby se nacházejí v obci Vrbovec na Znojemsku. Právu to oznámila mluvčí muzea Eva Pánková.

Knispel měl na krku identifikační plíšek

FOTO: Petr Kozelka, Právo

 

V lokalitě pracovali archeologové od pondělí, Němci hledali cíleně právě Knispela.

„Na místě dnešního jabloňového sadu bylo pohřbeno celkem 20 vojáků. Archeologové už nevěřili, že Knispelovy ostatky najdou, jeho tělo bylo dvanáctým objeveným. Na krku měl identifikační plíšek,“ potvrdila Pánková.

Knispel dosáhl 168 potvrzených vítězství, z toho 42 jako velitel tanku a 126 jako tankový střelec. Oficiálně nepotvrzených bylo dalších 27. Byl nazýván Černým baronem druhé světové války.

 

Blíže neidentifikovaná fotografie Kurta Knispela

FOTO: http://kurt-knispel.webnode.cz/

 

Legendární tankista se narodil 20. září 1921 v malé vesnici Salisfeld, která se od roku 1924 nazývá Salisov, ležící na Jesenicku. Po zabrání Sudet v roce 1938 se československý občan Knispel přihlásil k německé národnosti. Vyučil se automechanikem a na podzim 1940 vstoupil do německé armády.

Stojící tank trefil na tři kilometry

Jeho životopisci uvádějí, že hned při svém bojovém křtu v oblasti Minsku a Smolenska v létě 1941 zasáhl na vzdálenost 800  metrů sovětský tank T-34 a do ledna 1943, kdy bojoval u Stalingradu, Volchova a na Ladoze, zničil dalších 12 tanků.

 

Tank Tiger IV

FOTO: Profimedia.cz

 

S modernějším tankem Tiger zasáhl pohybující se nepřátelský tank na vzdálenost 2 km, stojící tank až na tři kilometry. Bylo to v těžkých bojích u Kurska v roce 1943, zničil tam tehdy celkem 27 tanků a samohybných děl. Po dosažení padesátého vítězství mu 24. července 1943 udělili Železný kříž první třídy. Bojoval také po vylodění spojenců v Normandii, poté ho poslali zpět na východ.

Po těžkých bojích v Maďarsku ustoupily zbytky Knispelovy jednotky přes Rakousko na území tehdejšího protektorátu Čechy a Morava, odkud se chtěly probít do amerického zajetí.

 

Dvě teorie Knispelova úmrtí

Odborníci z Deutsche Dienstelle, úřadu se sídlem v Berlíně, vycházeli ze dvou rozdílných záznamů. V deníku velitele 503. oddílu těžkých tanků hauptmanna von Diest-Körbera stojí: „…Dne 30. dubna 1945 jsme v prostoru Nová Ves až Vlasatice odrazili několik ruských útoků a zničili deset sovětských tanků. Sami jsme však ztratili dva královské tygry i s jejich veliteli – Feldwebelem Knispelem a Feldwebelem Skodou.“

Jiný člověk ze stejné jednotky uvádí: „Urbau (Vrbovec) je pohřební místo úspěšného střelce Kurta Knispela, který byl 29. dubna 1945 zraněný u Stronsdorfu a zemřel na hlavním polním obvazišti Urbau. Tam byl na obecním hřbitově pohřben“.

Ve středu dopoledne bude pohřebiště uvedeno do původního stavu.

 

Knispel měl na krku identifikační plíšek

Zdroj: http://www.novinky.cz

Článok zo Slovenského portálu:

Archeológovia na južnej Morave našli hrob najúspešnejšieho nemeckého tankistu II. svetovej vojny Kurta Knispela. Dosiahol 168 potvrdených víťazstiev nad spojeneckými tankami.

Bol Nemec, ale jeho narodenie i úmrtie sú spojené s Československom. Na svet prišiel 20. septembra 1921 v Sudetách v Salisove, okres Jeseník. Vyučil sa za automechanika. Potom čo Nemecko obsadilo Sudety, stal sa občanom Tretej ríše. V septembri 1940 musel narukovať do nemeckej armády. Po absolvovaní tankistického výcviku ho v auguste 1941 pridelili k 12. tankovej divízii. Stal sa strelcom v strednom tanku PzKpfw IV. Do januára 1943 dosiahol 12 víťazstiev.

Potom absolvoval preškolenie na ťažký tank Tiger a na front sa vrátil s jednotkou sPzAbt. 503 práve pred bitkou o Kursk. V nej dosiahol ďalších 27 víťazstiev. Po Kursku nasledovali ťažké ústupové boje až do mája 1944, keď jeho oddiel stiahli na doplnenie strát. Okrem Tigrov dostal vtedy sPzAbt. 503 aj nové Tigre II.

Dovtedy bol Knispel strelcom v posádkach iných veliteľov, potom už velil svojmu vlastnému tanku. Po vylodení západných spojencov bojoval v Normandii, na jeseň 1944 ho presunuli opäť na východný front. Bojoval v Maďarsku, a potom ustúpil na územie Československa. Vo februári 1945 sa jeho jednotka podieľala na zničení sovietskeho predmostia na Hrone. 15. marca 1945 sa začala nová sovietska ofenzíva na Hrone a Knispel so svojou jednotkou ustupoval cez Vráble a okolie Nitry k Trnave. Na začiatku apríla 1945 bojoval pri Boleráze a pri Trstíne, a potom sa presunul cez Karpaty na Záhorie a na Moravu. V bojoch pri Znojme bol ťažko zranený a 28. apríla 1945 zomrel v poľnej nemocnici vo Vrbovci. Tam bol aj pochovaný spolu s ďalšími vojakmi. O desať dní sa vojna v Európe skončila.

Do svojej smrti dosiahol 126 víťazstiev ako strelec tanku a ďalších 42 ako veliteľ tanku. Je tak najúspešnejším tankistom nielen v nemeckej armáde, ale vôbec na svete. Napriek tomu ho prakticky nepovyšovali a nikdy nedostal Rytiersky kríž, hoci ho naň štyrikrát navrhli. Dôvodom bolo jeho nevojenské správanie. Nosil briadku a vlasy mal nepredpisovo dlhé. Nacizmus tiež nemal veľmi v láske. Na krakovskej stanici pri presune na front napríklad napadol strážcu, ktorý týral väzňa z koncentračného tábora. Pravdepodobne iba jeho úspechy zabránili tomu, aby skončil vo väzbe či v trestnom oddiele.

Po vojne sa na hroby nemeckých vojakov vo Vrbovci zabudlo. Ľudia v Československu nemali dôvod si ich pripomínať. Až teraz ich znovu našli archeológovia z Moravského zemského múzea v Brne. Tí dlhodobo spolupracujú s nemeckým Ľudovým spolkom pre starostlivosť o vojnové hroby. Hroby sa podarilo lokalizovať aj vďaka úsiliu nadšencov združených okolo webovej stránky www.forum.valka.cz. Medzi nájdenými pozostatkami bolo aj telo s identifikačnou známkou Kurta Knispela. V lebke sa našla črepina z mínometného granátu. Údajne vystúpil zo svojho tanku, aby pomohol posádke iného zasiahnutého tanku, a vtedy utrpel smrteľné zranenie.

Zdroj: http://www.historyweb.sk

Koniec legendárneho tanku T-62

T-62

Ďalšia legenda končí. Po samopaloch AK-74, kalašnikov, a džípoch UAZ odzvonil posledný zvonec vo výzbroji ruskej armády aj pre tanky T-62. Tie pritom tvorili kostru ruskej armády od 60. rokov minulého storočia. Tento rok budú vyradené z výzbroje armády.

Tanky T-62 boli súčasťou ruskej armády od roku 1961. Okrem niekdajšieho Sovietskeho zväzu sa vyrábali aj na území Československa (1975-1978) či v Severnej Kórei (80. roky). Na našom území ich malo byť podľa niektorých zdrojov vyrobených asi 1500 kusov. Všetky išli na export. T-62 bol nástupca tanku T-55. Celkovo sa ich malo na území niekdajšieho Sovietskeho zväzu vyrobiť asi 20 000.

Aj napriek nedostatkom bol po nasadení do výzbroje armády považovaný za impozantný model. Bolo to najmä vďaka jeho palebnej sile (kanón ráže 115 mm). V armáde si získal svoje pevné miesto, veď v istom období tvorili T-62 spolu s T-55 až 85% tankov sovietskej armády.

V ozbrojenom konflikte bol prvý raz zaznamenaný v roku 1969, počas čínsko-sovietskeho konfliktu na hraniciach oboch štátov. Jeden z tankov sa dostal do rúk Číny, ktorá okamžite odhalila jeho všetky modernizačné prvky, ale aj slabosti.
Tanky T-62 boli primárnymi tankami sovietskej armády nasadenými počas sovietskej invázie v Afganistane a ruská armáda ich nasadila aj vo vojnách v Čečensku, v bojoch v Južnom Osetsku proti Gruzínsku (2008) a i. V iných armádach bol masívne zastúpený v bulharskej armáde. Československá a poľská armáda ho do výzbroje odmietli zaradiť, pretože bol drahý. S obľubou sa však používal v Sýrii (aj počas vojny Yom Kippur), Líbyi, na Kube či v Etiópii v boji proti partizánom.
Čo sa týka bojovej histórie, tá siaha až do dnešných dní. Tanky T-62 boli nasadené napríklad aj v občianskej vojne v Líbyi (2011) či v Sýrii (2012).

Zdroj: http://www.aktuality.sk

HORE

Stránku pripravil HRAJNOHA; administrátor webov RUGEVIT & VALKIRIA KLAN a WARVIDEO